Recenzie. Ehm… Veľa…

Takto to dopadne, keď sa človeku pár týždňov (mesiacov) nechce napísať ani čiarku. Zrazu zistí, že má nezrecenzovaný seriál sem, nezrecenzovaný seriál tam, o knihách ani nehovoriac. Ale ja sa toho zbavím. Postupne. Raz. Dúfam. Chjo… Poďme na to, nech mám aspoň dačo z krku.

Len tak mimochodom, z krku mám aj 4. časť Šijakušo.

O Černobyle

1. Světlana Alexijevičová: Modlitba za Černobyl

Kniha laureátky Nobelovy ceny Světlany Alexijevičové je sestavena z rozhovorů s lidmi z černobylské oblasti, jejichž život neštěstí zásadně ovlivnilo, s vdovami po hasičích, kteří byli jako první bez jakékoliv ochrany posláni hasit hořící elektrárnu, s mobilizovanými vojáky nasazenými v obrovském měřítku, často nesmyslně, na likvidaci následků katastrofy, s vysídlenými rolníky, vědci, kteří měli zakázáno informovat obyvatelstvo, stranickými pracovníky, kteří zbytečně a marně čekali na pokyny shora. Můžeme ji číst jako varování před technologickou apokalypsou, ale i jako obžalobu komunistického režimu, jehož vinou byla černobylská elektrárna postavena fušersky a s nedostatečnou precizností a který v okamžiku, kdy bylo potřeba rázně jednat, lhal vlastním lidem, rozsah celého neštěstí zastíral.

Modlitba za Černobyl je v podstate taká Černobyľská Biblia. Napísala ju Alexijevičová, svedkovia katastrofy a sám život. Rozhovory s prostými ľuďmi sa striedajú s rozhovormi odborníkov
a spája ich jediné: nikdy nekončiace zúfalstvo a snaha pochopiť, čo sa pochopiť nedá, pretože pravda už dávno neexistuje.
Obyčajní ľudia mali strach z neznámeho a obviňovali vedcov, pretože ničomu nerozumeli. Vedci zase obviňovali politikov, pretože mali pocit, že tí nič nerobia. Ľudia sa začali báť človeka. Zlo plodilo zlo. Iní mali pocit, že sa tragédiou z ja stalo my, že už nemožno oddeľovať masu na jednotlivcov, pretože pri katastrofe sú si všetci rovní. Na druhej strane tu boli jedinci, ktorí „zostali sami, samých ich pochovávajú”.

Neviditeľný nepriateľ

Tragédia prišla z ničoho nič. A aj keď zo začiatku prevažovala medzi ľuďmi opatrnosť, postupom času prevládla všeobecná apatia. Skúste bojovať s fyzikou. Je ťažké báť sa niečoho neviditeľného. O to ťažšie, že títo ľudia žili v akejsi bubline. Svet tam vonku sa od čias druhej svetovej vojny dávno posunul, zabudol na takéto hrôzy. A v ZSSR sa síce počas studenej vojny pripravovali na nepriateľa, ale bol to nepriateľ zvonku, nie ten, čo celý čas číhal medzi nimi.

Vety v knihe sa vytrácajú dostratena, je to jedno veľké nekončiace more troch bodiek. Pretože ako vypovedať nevypovedateľné? Občas to celé pôsobí ako kafkaesque, ako obraz Doriana Graya, kde postupne strašné veci vychádzajú na povrch. Ale zároveň sa človek diví spolu nad tým kontrastom. Všetko je tak čisté, ale tak zamorené. Na konci zostáva len žiaľ, krycím menom anekdota.

V jednom filme boli dve krásne vety, ktoré sa pokúsim parafrázovať:
„Keď nastane nejaká veľká katastrofa, väčšina rodín sa spojí. Tá naša sa rozpadla.”
Možno by sa to isté dalo povedať o Černobyle a ZSSR. Viacero ľudí je presvedčených o tom, že jadrová katastrofa bola dôvodom, prečo ZSSR padol. Možno je to pravda. V inej knihe som sa ale dočítala, že za pád režimu môže Solženicyn a jeho Súostrovie Gulag. Možno je pravda zase to. V každom prípade zostane táto kniha knihou, ktorá sa ma z prečítaných kníh od nobelistov dotkla zatiaľ najviac.

2. Černobyľ (seriál)

K tomuto v podstate nemám čo dodať. Vlastne som len mala šťastie, že som si najskôr prečítala knihu. Možno to máte inak, ale mňa sa vždy viac dotýkajú slová, ako obraz. Po dvoch stranách
z knihy som bola rozsypaná na kúsky a v seriáli som pritom bez problémov pozerala na tie nechutné spáleniny. Na jednu vec bol ale seriál výborný. Zatiaľ čo kniha podľa mňa lepšie spracovala osobné príbehy jednotlivých ľudí, v seriáli som sa dozvedela technické podrobnosti
o nehode. A keďže som tomu pochopila, aj keď som totálny fyzikálny analfabet, nezostáva mi, než seriál odporúčať ďalej.

Avatar: Legenda o Aangovi

Svět, kde se seriál odehrává, obývají nejen podivuhodná zvířata, ale i lidé rozdělení do čtyř národů podle čtyř živlů, které někteří vyvolení dokáží pomocí zvláštního bojového umění ovládat. Tak tu máme Vodní kmeny, Království země , Vzdušné nomády a Národ ohně. Právě ten vede již sto let ničivou válku proti třem ostatním národům a jeho konečné vítězství je na dosah. Jediný, kdo by mohl nastolit znovu mír, je Avatar – věčně se převtělující vládce všech čtyř živlů. Jenže jeho nynější inkarnace je jenom dvanáctiletý kluk Aang, poslední žijící Vzdušný nomád. Před sebou má dlouhou cestu za poznámím tajemství všech živlů, aby se stal plnohodnotným Avatarem a znovu nastolil rovnováhu ve světě. Naštěstí má věrné společníky z Vodních kmenů – mladého válečníka Sokku a jeho sestru Kataru, která se učí umění svého národa ovládat vodu. Po jejich stopách ale jde ctižádostivý princ Národa ohně Zuko a po cestě číhají i jiná mnohá nebezpečí.

Má to 61 častí. Celé som to zhltla za 4 dni. Myslím, že to hovorí za všetko… Teraz, keď je po všetkom, chodím si po svete a do všetkých hučím: Pozri si Avatara, pozri si Avatara.” S ťažkou biedou som zlanárila dvoch ľudí. Ale aj to je úspech ?.

Bolo to skvelé, vtipné, krásne, všetko, čo na fantasy milujem, až kým SPOILER Katara nešla za mužom, ktorý im zabil matku. Vo chvíli, keď otvorila ústa a neodpustila mu, som padla na zadok. KONIEC SPOILERU V tej chvíli sa z toho stalo niečo úžasné, pretože si nevybrali ľahkú cestu a neukazovali morálku čiernobielu. Jeden z najlepších príbehov, aké som kedy videla. A len tak mimochodom, najlepší bol aj tak Zuko. Mám slabosť pre „zlých” hrdinov, ktorí vlastne nie sú zlí, len sa na chvíľu „stratili”.

Mindhunter: Lovci myšlenek

S oběma hlavními hrdiny, agenty FBI, se vracíme v čase do roku 1979. Společně s mladým agentem Holdenem Fordem a jeho zkušeným kolegou Billim Tenchem se podíváme nejen do věznice, kde jsou vězněni ti nejhorší a nejbrutálnější sérioví vrazi, ale především do jejich hlav – s cílem dopadnout ty násilníky, kteří stále běhají po svobodě.

Tento seriál som mala povinne nariadený výmenou za to, že si dotyčná osoba pozrie Avatara a… Nebavil ma. Dotyčná osoba sa vyjadrila, že z hľadiska psychológie ide o úžasné dielo natočené podľa skutočnosti a študenti psychológie ho vraj majú zaradené ako zdroj pre predmet forenznej psychológie. Takže ak som ho nepochopila, som zadubenec neznalý krás a tajov modernej psychológie. Uznávam vinu v plnom rozsahu. Ku šťastiu potrebujem naozaj viac akcie, než pár rozhovorov (ktorých hĺbku do dnešného dňa nechápem).

Nuž nič to, aj by som vám to odporučila, ale neodporučím… Pán detektív vraj napísal knihu
s rovnakým názvom. Možno je lepšia, ale ja to bohužiaľ (našťastie?) nikdy nezistím, nemám na ňu čas ani chuť. Rozhodne to ale nepovažujem za stratu času. Stále si myslím, že šlo o výhodný obchod. Teraz čakám, kedy si dotyčná osoba pozrie Avatara ?.

Dotyčná osoba, sorry, že ma tento seriál veľmi nechytil ?.

G sendžó no anata to wataši

Jaeko Kogure má 27 rokov a pracuje v kancelárii. Jedného dňa podá výpoveď, pretože sa bude vydávať, len aby sa o chvíľu dozvedela, že jej snúbenec miluje inú ženu a chce zrušiť ich zasnúbenie. Jaeko tak zo dňa na deň stratí nielen prácu, ale i priateľa. Potom v obchodnom centre začuje Bachovo Air. Táto skladba ju inšpiruje a prihlási sa na hodiny huslí pre dospelých. Na nich spozná vysokoškoláka Rihita Kaseho a ženu v domácnosti Jukie Kitagawu. Jaeko sa postupne do Rihita zamiluje.

Vďakabohu, že diváka seriálom sprevádza skladba Air, ktorá sa nezunuje ani na miliónte počúvanie a nie nejaké otravné Pre Elišku a spol.

Veľmi príjemný počin. Z troch hlavných hrdinov mi na nervy neliezol nikto, už len za to majú plus. Ďalšie plus je za to, že som si nevšimla žiadnu faktickú chybu (myslím v hudobných záležitostiach). Neviem, či to bol zámer mať všetkých troch v rozličnom veku, ale bolo to skvelé. Mohla som si vybrať toho, kto mi bol vekom najbližšie a riešil podobné životné problémy. Inak to vlastne bolo o živote a priateľstve. Nikam sa to neponáhľa, vzťahy sa rozvíjajú tak rýchlo, ako rýchlo sa učia hrať na tie husle, t.j. postupne a pomaly.

Ak mám niečo vytknúť, tak to bude tá ich učiteľka. Za prvé mi bola čím ďalej, tým nesympatickejšia, za druhé boli jej umelecké výkony na úrovni žiaka tretieho ročníka. Ale čo už, aspoň nedržali husle naopak, ako som to videla v iných seriáloch, nehrali na nich v rukaviciach (no jo no, aj to tu už bolo) a netrieskali nimi o stenu, o zem, alebo jeden o druhého. Najakčnejšia situácia bola tá, v ktorej Rihitovi praskla struna a strelila mu do ksichtu. Niečo také sa mne nikdy nestalo, ale Zamboni povedala, že to fakt sakramentsky bolí ?.

Záver? Páčilo sa mi to veľmô a odkladám do šuplíka s nápisom „možný preklad”.

Lucky’s First Love

Sing Jün je nezávislá mladá žena, ktorú kvôli jej menu zamestná Sie Kche, šéf spoločnosti, ktorá sa venuje vývoju hier. Sie Kche je tvrdohlavý syn z bohatej rodiny, ktorý ale odmietol prevziať rodinnú firmu a rozhodol sa ísť vlastnou cestou. Sing Jün v práci zakúsi nielen ťažkosti v kariére, ale aj vo vzťahu k svojmu šéfovi. Postupne sa ale zbližujú a dievča, ktoré nikdy predtým nebolo zamilované zisťuje, že poslednou prekážkou, ktorú musí zdolať, je samotná láska.

Áno, presne tak. Našla som si ďalší prihlúply čínsky seriál. Ou jé. Na moju obranu bol skvelý. Podobne nadšená som bola naposledy z Put Your Head On My Shoulder. A toto bolo ešte lepšie. Normálne ma šokovali, keď sa Sing Jü postavila tej hlupani, čo sa jej snažila prebrať Sie Kchieho. Akčná ženská s mozgom v hlave sa v tomto type seriálov len tak nevidí. To samozrejme nič nemení na kvante klišé, ktoré tam zostalo. Ale úprimne, presne pre to klišé to pozerám. A hlavne to bolo celé ňuňu a zlatušké a milušké, takže tak.

Veľa ľudí sa sťažovalo na parochňu, ktorú nosila hlavná herečka. Popravde tiež neviem, na kýho frasa ju mala, ale mne z toho skôr bolo vtipne a výrazne ma to nerušilo. Skvelo som si pri tom oddýchla. Po skončení som si stiahla videá a seriál odhodila do rovnakého šuplíka ako ten vyššie. Ktovie? Možno raz…

Beforeigners

V oceánu se nevysvětlitelně začnou objevovat lidé z minulosti. O pár let později se detektiv Lars Haaland spojí s Alfhildr Enginnsdottirovou, první policistkou vikingského původu, aby společně vyřešili případ vraždy v Oslu.

Dopozerané pred pár dňami. Zatiaľ som stále neprecitla a myslím si, že to bol dokonalý seriál. Škoda, že taký krátky, pretože krásne nastavuje zrkadlo dnešnej spoločnosti a jej vzťahu
k imigrantom. Vrcholom všetkého bol chlapík, ktorý sa zjavil z doby kamennej a o pár mesiacov žil s nejakou prachatou blogerkou, ktorá svetu hlásala, že „na každej jaskyni záleží”.

Fantazijné vecičky o tom, ako sa v súčasnosti zjavili ľudia z minulosti tvorili v podstate len podklad pre zaujímavú detektívku. Krásne to bolo, zaujímavé a netypické. A Alfhildr je u mňa najlepšia ženská postava za posledných päť rokov. Plus som zistila, že nórčina je krásny jazyk.

Prosím, pekne prosím, nech bude ďalšia séria ?.

Pavel Branko: Úlety a istoty jazyka

„Predkladám tretí súbor fejtónovo koncipovaných jazykovokritických reflexií, čím bezprostredne nadväzujem na predošlé dva zväzky, Úklady jazyka (2014) a Úskalia a slasti jazyka (2015). Verím, že nesklamem milovníkov slovenčiny, s ktorými ma spája obdiv k našej reči aj k iným jazykovým systémom. Dúfam, že to bude čítanie nielen podnetné, ale aj zábavné. Zakladá sa na diskontinuite tém, ako ich konkrétnym vyjadrovaním nastoľovala doba, takže sa takto diskontinuitne dá aj čítať, kde sa kniha práve otvorí. Sú to totiž bezprostredné reakcie na konkrétne podoby vyjadrovacích foriem v našich médiách, publicistike, odbornej či umeleckej reflexii vývinu v dejinnom exprese, ktorý nás čoraz rýchlejšie unáša do čoraz neistejšej budúcnosti.

Nebudem sa opakovať, platí to isté, čo som písala k predchádzajúcim častiam. Akurát by som dodala, že som začala pracovať na tom, aby som sa raz vyjadrovala ako pán Branko. Založila som si zápisníček na slovíčka. Na tie, ktoré sú pre mňa cudzie i na tie, pri ktorých sa mi jednoducho páči, ako znejú.

Čo ma tieto knihy naučili? Že veta sa môže začať aj s že. Že by sme sa nemali snažiť doťahovať na angličtinu, obzvlášť, keď slovenčine nesiaha ani po päty. (Načo sa ponižovať?) Že transkripcia nie je otázkou voľby. Že neviem po slovensky… ? Ale hlavne, že náš materinský jazyk je prekrásny nástroj ale aj úžasná zbraň, len ju treba správne a efektívne používať.

A teraz by som si mala nájsť nejakú novinku, ako si rozvíjať tento prekliaty prekladateľský koníček.

Thomas C. Foster: Čítaj romány ako profesor

Zo všetkých literárnych druhov je román bezpochyby najpríťažlivejší a najdiskutovanejší. Od Petronia, Miguela de Cervantes, Madame de la Fayette, Jane Austinovej až po súčasných majstrov sa román vyvíjal v závislosti od spoločenských, sociálnych a technologických zmien, celé stáročia vstrebávajúc tradíciu a nové myslenie. Nájdeme v ňom kultúru, predsudky, novú filozofiu, ideológie, náboženstvá a celé dejiny ľudstva. Thomas C. Foster geniálne sprevádza čitateľa cez fascinujúcu symboliku románov. Nech nám už román na samom začiatku zvestuje hocičo, ide o informácie o tom, kto, čo, kde, kedy, ako a prečo.

Inými slovami, spôsob, akým je príbeh vyrozprávaný, je rovnako dôležitý ako príbeh samotný. Je len v rukách čitateľov, či si román obľúbia, alebo ho odmietnu, preto by mali o ňom niečo vedieť. V prvom rade musí čitateľ so spisovateľom spolupracovať a aj román sa mu potom odmení hlbším zážitkom, radosťou z čítania a dojmom, ktorý rezonuje ešte dlho potom, ako dočíta poslednú stránku. Profesor Foster je výborný rozprávač. Čítaj romány ako profesor je zábavná a inteligentná kniha určená širokému publiku. Nikto sa nenarodí ako skúsený čitateľ a ak chceme porozumieť hlbším rovinám textu, táto kniha bude naším spoločníkom a prinesie nám intenzívnejšie zážitky z čítania.

Táto kniha asi vyhrala titul knihy, ktorú som čítala najdlhšie. Niet sa čomu diviť, keď som si
z každej strany vypísala aspoň tri knihy a piatich autorov, ktorých som si potom hľadala na internete a v knižnici… A to som narozdiel od iných vďačná, že sa autor zameriaval prevažne na anglickú literatúru. Takých Rusov mám tiež rada, ale už tak mám v hlave mišmaš a v ruke tisíc papierikov s poznámkami koho a prečo čítať a čo si všímať.

Kniha je písaná zvláštnym priateľským štýlom. Myslela som si, že mi to bude proti srsti, ale prekvapivo mi to bolo skôr sympatické.
Človek, ktorý má toho načítaného veľa (hlavne z klasiky) knihu asi veľmi neocení. Pre mňa to je odrazový mostík. Teraz už len zostáva nájsť si čas, sadnúť na zadok a čítať, čítať a čítať.

Už radšej končím…

Zvyšok, hlavne knihy (a po dnešku i seriál Koi wa…), niekedy nabudúce, keď sa zase nakopnem. Užite si nové Šijakušo, ja idem dopozerať Koi wa cuzuku jo doko made mo. A umývajte si ruky! Čao ?.

P.S.: Minule som si tu hore vyvesila tento obrázok:

O pár hodín mi došlo, že to asi nebol najlepší nápad vzhľadom k momentálnej situácii vo svete. Ehm… Tak vedzte, že to nebola provokácia, ani zlý vtip, jednoducho čítam Sto rokov samoty a tá veta ma zaujala ?.