Memento a Hana

„Ak ti ľudia opakujú, že si blázon, nestaneš sa ním?“

Memento

Začne to fotografií a vzkazem na ní: „Zab ho!“ A od té chvíle se odvíjí tajemný a drsný příběh Leonarda. Jeho žena byla napadena, zavražděna a on si skoro nic nepamatuje. Jeho krátkodobá paměť je pryč. Leonard se ale musí pomstít. Okamžitě jde po vrahovi. Aby nějak kompenzoval výpadky paměti, všechno si fotí, cvaká spouští na svém Polaroidu jako blázen a podstatná fakta si nechává tetovat na tělo. Story je vyprávěna zvláštním způsobem. Každá důležitá filmová scéna končí tam, kde předchozí začala, a tak musíme být pozorní, abychom ten zvláštní propletenec dějů a potkávajících se postav dobře vnímali. K hlavnímu hrdinovi se přidávají další – ukecaný Teddy a barmanka Natalie. Všichni jsou s vraždou nějak propojeni. Ale pořád se nám do mysli vnucuje klíčová otázka: Je skutečně vrahem John G, jehož jméno má Leonard vytetováno na prsou?

Keďže ja nepozerám kvalitné filmy, ale len samý brak, je jasné, že toto som nevyberala ja. Nakoniec som ale bola za to nútené sledovanie vďačná 😁.

Hlavný hrdina stráca po určitom čase pamäť a vy ju strácate s ním. Film totiž nepostupuje chronologicky, ale strieda sa minulosť a prítomnosť a celé je to neskutočne prepletené
a chaotické a presne ako on už neviete, čomu môžete veriť a čomu nie. Jedna dejová línia postupuje klasicky od prítomnosti do budúcnosti a druhá do minulosti. Bolo to úžasné.
S každým novým poodhalením minulosti musíte prehodnotiť všetko, čo ste vedeli doteraz. Ak sa zaujímate o detektívky a krimi, záver nebol sám osebe nijak zvlášť prekvapivý, ale vďaka tomu, ako to bolo natočené, vlastne aj bol 😁…

Tak trochu spoiler…

Ak ste niekedy pozerali Alfred Hitchock uvádí, možno si spomínate na jeden príbeh,
v ktorom manželku jedného muža prepadli a znásilnili. Následne idú manželia autom, obaja mlčia, keď v tom ona vykríkne: „To je on! To je on! To on ma prepadol!“ Čo spraví muž? Zastaví, vystúpi, počká si na útočníka v zapadnutej uličke a zabije ho. Potom sa znovu posadí do auta
a idú ďalej, až kým okolo nejde iný muž. A manželka sa ozve: „To je on! To je on! To on ma prepadol!“ Niečo podobné je vidieť v Memente.

Memento je dobrý akčný film, ktorý ma výborne spracovanú psychológiu. Určite odporúčam 😀.

Alena Mornštajnová: Hana

Pokud existuje něco, co prověřuje opravdovost lidského života, pak je to utrpení. A existuje-li něco, co život znehodnocuje, pak je to utrpení, které člověk působí druhým. Je zima roku 1954 a devítiletá Mira se navzdory zákazu svých rodičů vypraví k řece jezdit na ledových krách. Spadne do vody, čímž se její neposlušnost prozradí, a je za to potrestána tak, že na rodinné oslavě nedostane zákusek. Nevinná příhoda z dětství však pro Miru znamená zásadní životní zvrat. Následuje tragédie, která ji na dlouhá léta připoutá k nemluvné a depresivní tetě Haně a poodhalí pohnutou rodinnou historii, jež nadále popluje s proudem jejího života jako ledová kra.

Začína sa to pomerne nevinne, malé mesto, normálna rodina, roztopašná dcéra. Tá sa takmer utopí a odvtedy začína séria nepríjemných, smutných, drsných až drastických udalostí, ktorá sa ťahá až do konca knihy.

Prvá časť

Prvá časť je písaná z pohľadu malej Miry. Kvôli tomu, že nepočúvne rodičov, nedostane zákusok. Až neskôr sa ukáže, že to bol zákusok smrti. Mira zostáva úplne sama. Vezme si ju k sebe mamina priateľka, ale namiesto tepla domova ju tam čaká jej psychopatická dcéra, ktorá jej začne zo závisti robiť zo života peklo. Nakoniec si ju odtiaľ odvedie čudácka teta Hana, vychudnutá žena, ktorá sa oblieka do čierneho a neustále ožužláva chlebové kôrky, ktorí si schováva jednak do vreciek, jednak po celom byte.

Mira nakoniec zistí, že aj keď je život s tetou zvláštny a skôr než teta o ňu sa stará ona o tetu, sa jej život s ňou celkom páči. To bol základný rozdiel medzi ňou a Hanou. Aj keď sa obom diali hrozné veci, zatiaľ čo Hana sa im poddala a ľutovala sa, Mira si zachovávala optimizmus. Problém bol v tom, že to nebolo napísané priamo a čitateľ to nemusel zachytiť. Napríklad tam bola scéna, v ktorej si Mira sama samučičká ako prst číta Polyannu. Ak nepoznáte Polyannu, tak vám to ujde, ale hlavnou myšlienkou Polyanny je byť neustále pozitívny a hrať tzv. hru radosti – na každej (!) situácii nájsť niečo dobré.

Hana

Hana je skvelo napísaná nesympatická postava, ktorej sa stávajú hrozné veci. Za niečo z toho môže sama, za niečo nie, ale hlavné je, že sa nimi necháva unášať. Nebojuje, ani sa nevzdáva, jednoducho len tak prežíva. Prežíva, keď stratí priateľa, ktorý si pod vplyvom doby vyberie inú ženu. Zbabelec? Len taký, ako všetci ostatní. Hana prežíva a nič nerobí, iba dúfa a čaká na zázrak. Nepošle list ujovi do zahraničia a jej rodina nestihne počas vojny vycestovať. Potom je už neskoro. Sú židia. Všetci vieme, čo ich čaká.

Možno som hnusná, ale ja som ju fakt neľutovala. Nemyslím si, že dostala, čo si zaslúžila, pretože také veci si nezaslúži nik (skoro), ale celý čas bola taká… vágna. Nechala sa unášať prúdom. Nerobila dobré veci, v podstate nerobila ani zlé veci, nerobila nič. Bola. Najväčší kontrast bol asi medzi ňou a Jarkou, s ktorou sa spoznali v Terezíne. Jarka spala s dozorcom, aby prežila. Kradla, aby prežila. Podplácala, aby prežila. Žila. Hana čumela do steny a spomínala na to, že kedysi mala frajera a rodinu, a že nie je fér, že ich už nemá. Viete, aký som z nej mala pocit? Sebecká ženská, ktorá si ani neuvedomuje, že je sebecká a pôsobí normálne, pretože takých ľudí je na každom kroku milión.

„…väčšina ľudí žije bez toho, aby si naozaj uvedomili, že majú rozmer ducha: a z toho pramení všetka takzvaná bezpečnosť, spokojnosť so životom atď, atď, a práve to je zúfalstvo.“

Søren Kierkegaard
Depresívna kniha?

Nemyslím si. Realistická áno, depresívna nie. Skvele vykreslené charaktery áno. Trochu zjednodušené? Určite. Ak by neboli, kniha by sa ťahala ďalších 500 strán. V podstate sa tam často opísalo iba to, ako zasiahli Hane a Mire do života a viac sme o nich nepočuli. Väčšinou im nezasiahli do životov príjemne a možno preto niekomu všetci pripadali ako svine.

Kniha nie je zaujímavá z hľadiska štýlu, vety sú pomerne jednoduché a výstižné. Nezaujme ani pre atypické opisy, slovné hračky či netradičné metafory. Neobsahuje žiadne hlboké myšlienky, nevypísala som si z nej jediné slovo. Zaujme dobre spracovaným príbehom, z ktorého je jasné, že si autorka naštudovala dobové reálie.

Asi jediné, ale zato obrovské mínus je pre mňa koniec. Celou knihou sa tiahne určitá smutná atmosféra, hlavne pokiaľ ide o Hanu, a zrazu bum: „Hej, viete vy vlastne čo? Žili šťastne až do smrti.” Bolo to divné. Respektíve strašne uponáhľané. Premena Hany určite nebola nemožná, ale na dvoch stranách? Navyše keď ju v podstate opúšťa posledná blízka osoba? Ešte by som to chápala, keby sa ten prerod začal vo chvíli, keď k nej prišla Mira. Ale nie, vtedy bola stále tou pochmúrnou čudáčkou. Ale keď jej Mira povie, že sa aj manželom a dieťaťom sťahuje, tak to malo jej depresiu prechýliť na optimizmus? Čo dokelu…

Bolo to ako keby si autorka povedala, že chce mať šťastný a optimistický koniec, tie sa totiž lepšie predávajú, tak si ho na posledných dvoch stranách uvarila z vody. Škoda, inak v podstate nemám čo vytknúť. Pri románoch je najdôležitejší začiatok a koniec. Takto mi utkvie v pamäti len to, že to bol výborná, lež bohužiaľ nekonzistentná kniha.

Prajem vám krásny deň

Užite si novú časť Hell Is Other People, už sme za polovicou! Pekný zvyšok dňa a príjemné sledovanie.