Smrtiace tóny #4

Konečne sme dokončili Džimi ni Sugoi. S hlavnými hrdinami sa ale ešte nelúčime, bude nasledovať krátky filmový špeciál. Keď sme už pri tom, mohli by ste ho hodiť na Akihabaru, nemám v láske pridávanie nových seriálov a filmov, vždy na tom niečo dobabrem.
Okrem toho vám s hrdosťou prinášam Smrtiace tóny #4 od Zamboni. Príjemné čítanie
a pozeranie ?. A mimochodom, minule som napísala blbosť. V tretej časti nešlo o minulosť Beeth O’vena, ale niekoho iného. Ale koniec koncov, to by vám po tejto časti aj tak docvaklo samo…

V hľadisku to začalo šumieť. Všetkým divákom bolo už dlho sedieť na jednom mieste, bez možnosti natiahnuť si nohy či trochu sa prejsť. Našťastie sa blížil koniec súťaže. Na javisko vystúpil posledný súťažiaci – zhruba desaťročný chlapec so znudeným výrazom v okrúhlej tvári. Starý muž v strede rady špeciálne určenej pre porotcov si vzdychol. „Vidíte ten výraz? Už teraz mi je jasné, že to bude zlé.“ „Načo sa unúval tu chodiť? Musí vedieť, že nemá šancu,“ doplnil ho jeho spolusediaci. Chlapec akoby si všimol ich útrpné pohľady a uškrnul sa. Necítil ani kúsok trémy – možno preto, lebo mu na tejto súťaži vôbec nezáležalo. Šiel tu len kvôli svojmu otcovi, ktorý ho tu, pravdupovediac, doslova dotlačil. Sadol si za klavír. Čo už? Odohrá to a pôjde domov. Aspoň bude otec šťastný.

***

Sálou sa ozvali prvé tóny a všetci ľudia razom utíchli. Porotu vystrelo a prekvapene sa seba pozreli. „Nie je to husľová skladba?“ Opýtala sa nízka žienka celkom na kraji. „Je,“ pochmúrne prisvedčil Pago Nini, jediný huslista v celej porote. „Paganiniho La Campanella. Ale raz ju na klavíri už niekto hral. Nebola si to ty, Lili? Vraj si vďaka tomu vyhrala Medzinárodnú Chopinovu klavírnu súťaž.“ Lili Szta neodpovedala, len sa naklonila k svojmu susedovi a opýtala sa ho: „Ako sa volá ten chlapec?“ „Beeth O‘ven,“ odvetil muž. Lili sama pre seba prikývla. Beeth O‘ven… Zaujímavé. Veľmi zaujímavé.

***

Dvaja chlapci, takí podobní, a zároveň takí odlišní. V ten deň sedeli obaja na klavírnej stoličke, obaja mali ruky položené na klávesoch a obaja cvičili, i keď sa ani jeden z nich nedokázal poriadne sústrediť. Obaja čakali na list – list, ktorý im možno zmení celý život. Jeden z nich čakal nervózne, druhý len netrpezlivo. Jednému na obsahu listu pramálo záležalo, druhý by kvôli nemu dokázal aj vraždiť. Prvému mohol list potešiť otca, druhému zachrániť život. Konečne došiel pošťák Pet. Obaja chlapci v rovnakej chvíli, i keď na celkom odlišných koncoch jedného mesta, roztrhli obálku a nedočkavo sa začítali do stručného textu. Prvý z nich zvýskol a kričiac: „Otec, otec! Som prvý! Vyhral som!“ vybehol z izby. Tomu druhému vyhŕkli z očí slzy a z odrazu stuhnutých prstov vypadol list na podlahu. Nestihol ani zdvihnúť ruky, aby si ochránil tvár, keď naňho dopadla ťažká päsť. Áno, tento chlapec jednoznačne prehral.

***

Muž skríkol a prebral sa. Aký strašný, preukrutný sen! Myslel si, že na minulosť už dávno zabudol, no videl, že to tak nie je. Prekliaty Beeth O‘ven! Ani len netuší, že mu zničil celý život. Musí ho nájsť. Musí mu zničiť život rovnako, ako ho on kedysi zničil jemu. Kde je to prekliate dievča? Ako to, že ho ešte stále nenašlo?

koniec 4. časti

2 komentáře u „Smrtiace tóny #4

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.