Smrtiace tóny #2

Dlhá a prašná ulica bola plná ako trhy v Nowom Targu pred stužkovou sezónou. Ľudia prúdili hore-dole, vrážali do seba a sústavne niečo pokrikovali. Na zemi bez povšimnutia sedeli žobráci a chrapľavým hlasom prosili o maličký kúsok chleba či pár grošov.

Zaujímavé postavičky má na tej bunde…

Beeth sa neprítomne predieral davom a rozmýšľal o minulosti, keď ešte nevedel, čo je zač. Rozmýšľal o šťastných rokoch detstva, keď sa v chudobnej štvrti mesta, kde býval, hral
s kúskami dreva, pretože skutočné hračky boli príliš drahé. Rozmýšľal o škole, do ktorej
v skutočnosti nikdy nechodil, i o svojich 7 súrodencoch, z ktorých 5 nežili dlhšie ako 3 roky. Tiež si spomenul na svojho neúspešného otca, ktorý sa napriek nulovému hudobnému sluchu rozhodol stať spevákom. Vzdal sa až vo chvíli, keď mu na koncert prišli 2 ľudia – Beethova mama a žandár s príkazom na zatknutie za rušenie nočného pokoja. Ani potom si však s hudbou nedal pokoj a rozhodol sa, že mu sen splní Beeth. A to zapríčinilo, že sa z neho stalo toto. Beeth si znechutene odpľul a trafil pritom jedného neboráka ležiaceho na zemi. Dosť bolo hlúpych spomienok. Musí splniť, čo si sľúbil.

***

Zmrákalo sa. Ruch postupne tíchol a do ulíc vychádzali rôzne pokútne osoby. Pochybne vyzerajúci priekupníci s rozmanitým tovarom. Zlodeji plánujúci nový záťah. Nájomní vrahovia náhliaci sa za zákazkami. Z paláca vykĺzla postava v tmavom plášti. Viac skokmi ako krokmi bežala ulicami a v mysli sa jej celý čas opakovala jedna jediná veta: „Nájsť a zabiť. Nájsť a zabiť. Nájsť a zabiť.“

***

Mohutný dubový stôl – dedičstvo po starom otcovi, ktorý ho onehdy, keď ešte pracoval v komornom orchestri vtedajšieho panovníka, ukradol – bol zavalený hŕbou zožltnutých starých papierov. Mnohé z nich boli popísané hŕbou notových zápiskov, iné boli celkom prázdne. Zem bola zavalená ďalšími kopami nôt. Beeth sedel za stolom a zúrivo písal. Nevedel, prečo to robí. Občas ho prepadla neprekonateľná chuť komponovať. Tento týždeň to bola už tretia symfónia, ktorú zložil. Jeho noty nikto nikdy nehral a Beeth ani nemal záujem, aby sa tak stalo. Nenávidel hudbu. Vzdal sa jej hneď po smrti svojho otca, ktorý ho nútil hrať na všemožných nástrojoch sveta. Niekedy však mal pocit, že ak všetky tie hlúpe zvuky nezapíše, stane sa niečo zlé. A tak písal. Trikrát G. Potom C, ďalej H, C, D, Es a C. G F Es H C Es D D D D Es F G As… Beeth písal, až
z neho tiekol pot. Písanie sa stalo jeho závislosťou, niečím, čo ho napĺňalo, niečím, bez čoho nevedel žiť. Pianissimo, teraz crescendo do piana. Husle sforzato, dychové nástroje držia tón. Chcel skončiť, ale nemohol. Melódia sa presúva z dychových nástrojov na sláčiky. Stále piano. Nenávidel to.

Úryvok z… ehm Beeth O’venovej tretej symfónie ?.

koniec 2. časti

Dúfam, že sa vám kratulilinká druhá časť páčila. Ďalšiu čakajte v utorok spolu so záverečnou časťou My strange hero. Čao ?.

P.S.1: Vysvetlivky k Džimi ni Sugoi: taijaki je koláčik v tvare ryby.
P.S.2: Užite si novú Kóno. Mne je hnusne, takže idem naspäť do postele ?.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.