Nešťastena

Pre niekoho nudný, pre niekoho zaujímavý opis našej púte za krasokorčuľovaním do Gdaňsku pokračuje. Na druhý deň ma stretla pani Nešťastena. To je sestra Šťasteny, ak vám to náhodou ešte nedošlo.

Krásny úsmev len a len pre vás ヽ(o^▽^o)ノ..

Druhý deň

Opis druhého dňa obmedzím len na to nevyhnutné, inak by to asi nikto nedočítal. Ráno sme vstali a šli na super-duper-bombastikoš raňajky. Ja a Veverička (už jej to proste prischlo, čo narobím) sme skúsili z každého rožku trošku (len samotný rožok nie ?), Zamboni neskúšala nič
a rovno si dala raňajky, ktoré má (pokiaľ mám správne informácie) 365 dní v roku. Úbohé raňajky. Trápne raňajky. Môžete hádať aké. Ale čo už. Hlavne, že bola spokojná.

Potom sme sa vybrali na štadión, kde sme boli až do neskorého večera (s výnimkou obeda). A to je všetko. Medzitým ma ešte pozvala na rande tá Nešťastena…

Prečo práve ja?

Veverička a Zamboni šli naspäť na izbu, aby sa lepšie obliekli, lebo na štadióne bola brutálna zima. Ja som s nimi nešla. Chápete… Krasokorčuľovanie. Kto by si nechal ujsť tie (neveľké) dospievajúce talenty? Zjavne všetci okrem mňa ?.

Zatiaľ čo sa upravoval ľad, vybrala som sa na WC, ktoré bolo na zapadnutom prízemí s tlmeným blikajúcim osvetlením. Ako som kráčala dole prekomunistickým schodiskom, moja nôžka len tak sama od seba veselo poskočila. A potom som už len s vyvalenými očami sledovala svoj pravý členok, ktorý bol ohnutý v 90-stupňovom uhle. Fascinujúci pohľad. Bolesť, ktorá nasledovala, už taká fascinujúca nebola. Na ľavej nôžke som neveselo odskackala na WC. Tam som sa posadila
a snažila to rozdýchať. Kým sa Veverička a Zamboni vrátili (spolu s 50 svetrami), sedela som už na tribúne a tvárila sa, že som úplne v poriadku. Nebola som, ale čo už. Zas tak to nebolelo. Až kým som sa na druhý deň ráno nezobudila.

Chjo…

Ráno bola moja pravá noha v dvojnásobnej veľkosti oproti ľavej. A bolela. Sakramentsky bolela. Po štvrťhodine som to konečne rozchodila. Vďakabohu, inak by som sa neodvliekla ani na raňajky, a to by bola skutočná strata.

V ten deň sme plánovali ísť len na jednu súťaž, ktorá mala byť až poobede, takže sme mali pekných pár hodín času. Odmietla som ich využiť na hľadanie lekárskej pomoci a namiesto toho sme sa vydali k neďalekému parku. Nádhernému parku. Mám pocit, že Veverička oňuchala každú a jednu ružu v celom celučičkom parku.

Óóó… órgán!!!

Na konci parku stála obrovská Gdaňská katedrála. Celú sme si ju pozreli. Po bokoch stálo veľmi veľa oltárov. Na jednom bol vyobrazený Matuzalem. Jediné, čo si z neho pamätám je jeho obrovské brucho.

Gdaňská katedrála je známa svojím organom (česky varhany). Vedeli sme, že sa tam občas usporadúvajú jeho prehliadky, ale nevedeli sme kedy. Už sme sa pomaly zberali na odchod, keď sa z reproduktora ozval hlas. Pozýval všetkých návštevníkov, aby sa usadili. Už o pár minút mal začať malý organový koncert. Nešťastena si asi našla nový cieľ a dnes som mala rande s jej sestrou Šťastenou.

Na začiatku vyzvali kresťanov, aby sa postavili. Spolu sme sa pomodlili Otče náš. A potom organista spustil brutálne ťažké skladby s brutálne úžasnou technikou. Ten organ mal taký úžasný zvuk. A mal zvončekový register. Vždy som túžila skúsiť si zahrať na zvončekovom registri (´。• ᵕ •。`).
Koncert trval približne polhodinku. Začal asi najznámejšou organovou toccatou a fugou od Bacha. Okrem iného sme si vypočuli aj organovú úprava Händlovho Mesiáša. Čo vám budem hovoriť. Lepšie by to bolo už len v prípade, že by organista zahral toccatu od Widora. Ale to by som sa tam už asi rozpustila blahom.

Hroby a brobky

Po koncerte sme zamierili na blízky cintorín, pretože máme morbídny koníček hľadať na hroboch zvláštne mená. V Poľsku ich bolo požehnane ?. Najviac ma zaujal hrob, ktorý bol postavený ako skalka. Bolo to zvláštne.

A ide sa ďalej

Prešli sme okolo malého kostolíka a po chodníku sme sa dostali k jazierku s fontánou
a kačkami. Tam sa rozhodovali, čo ďalej. Veverička si sústavne robila starosť o moju nohu, tá sa ale zatiaľ prekvapivo držala. Nakoniec sme sa to rozhodli risknúť a vybrali sme sa malým chodníčkom cez les na vyhliadkovú vežu. Našťastie to nebola lesná cesta, ale normálne schodisko. To sa síce páčilo iba mne, respektíve môjmu členku, ale čo už. Kto mal niečo proti schodom v lese, mohol ísť vedľa po lístí. Vtedy som si mimochodom uvedomila, že leto už naozaj skončilo. Ako sa vám páči nový obrázok na pozadí?

Doširoka doďaleka

Pomaly som sa šuchtala hore nekonečnými schodmi. Úprimne? Bolo to trápne. Navonok som vyzerala normálne, ale chodila som ako nejaká lenivá ženská bez kondičky, ktorá má problém vyjsť na jeden malý kopček. Keď už som sa musela zraniť, prečo to aspoň nemohlo vyzerať nejak cool?

Kým som sa vyštverala hore, ostatní už boli na veži. Áno, presne tak. Po tých schodoch na mňa čakali ďalšie schody na vežu. Ale to utrpenie za to nakoniec stálo. Z veže bolo vidieť úplne všade. Na jednej strane boli samé stromy a niečo, čo vyzeralo ako vinice (aj keď mi to veľmi nedáva zmysel), na bokoch bolo vidieť celé mesto a z poslednej strany sme mali vyhliadku až na more. More som videla prvýkrát. Vždy je také veľké ??

Ide sa papať

Zišli sme z veže a pokračovali ďalej cez les, až sme sa dostali ku cintorínu, na ktorom sme boli predtým. Prešli sme okolo katedrály do mesta a šli sa najesť. V reštaurácii sme zistili, že:

  • ak človek nerozumie jedinému slovu z menu, tak to nie je tým, že by bol ako Slovák debil a nechápal poľštine, ale tým, že sú to všetko vymyslené názvy.
  • v Nowom Targu s vami Poliaci budú rozprávať slovensky. V Krakove poľsky, ale budú vám rozumieť. V Gdaňsku nebudú chápať jediné slovo…
  • rukola nikdy nebude moja šálka čaju.

Ďalší kostol

Mali sme v pláne pomaly sa presunúť na štadión na voľné programy dievčat, ale po ceste sme zbadali ďalší pekný kostol. Aj keby sme nemali záujem, námietky sa neprijímali, pretože Veverička záujem mala. Vošli sme priamo na koniec omše. Aj keď trochu zvláštny koniec. Bolo to ako prísť na schôdzu spolku milovníkov kresťanskej literatúry. Všetci v tichosti sedeli a kostolom sa niesol hlas staršej ženy, ktorá niečo predčítala. Neskôr nám došlo, že to boli zápisky z denníčka svätej sestry Faustíny. Čítali ich, lebo mali na konci omše korunku k Božiemu milosrdenstvu (asi). Aj tak to bolo zvláštne.

Zvyšok dňa

Zvyšok dňa sme prežili zase na štadióne. Okrem iného sme mali možnosť vidieť budúcu olympijskú nádej Ameriky. Ako… Nejak ma neohúrila ?.

Zdalo sa, že Nešťastena ma po včerajšku už nechá na pokoji. Milé od nej. Po celom dni som bola unavená, ale spať som nešla. Nikto by nešiel spať, keď naňho z nočného stolíka smutne pozerá dokonalá kniha.

Keď to nejde, tak to nejde alebo malý oznam na záver

Zverejnila som vám nové Džimi, ale bohužiaľ len jednu časť. Zamboni nestihla korektúru na šestku, takže máte smolu. Ale vraj by mohla stihnúť dve časti o týždeň. Či sa jej to podarí? Netuším. Ale do nového rozpisu (Čo a kedy na bočnom paneli) som to dala. Možno ju to bude motivovať.

Majte sa krásne, užite si nové Džimi ni Sugoi a prajem vám nádhernú jesennú sobotu.

2 komentáře u „Nešťastena

  1. DongHwa

    fíííha, krásne fotky, popis presne tvoj štýl, organ to musela byť náááádhera, zažila som taký koncert, husia koža na celom tele, naživo počúvať hudbu je naživo…a čo nôžka tvoja, mala som takú istú česť vidieť zohnutú svoju nohu v takom uhle, žeeee až … liečenie trvalo pár mesiacov …
    ďakujem za popis tvojich ciest a teším sa na Džimi ahoj

    1. Musubi Autor příspěvku

      Nôžka sa lieči, ale už aspoň tak nebolí. Snažím sa ju nezaťažovať, takže mám aspoň výhovorku, prečo nemusím chodiť behať ?.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.