Zase v Krakove

Síce neskoro, ale predsa som to stihla ešte dnes. Užite si novú časť My strange hero (dôležitá poznámka na konci článku). A môžete sa pozrieť aj na fotky z Poľska. V Krakove bolo krásne. Nič nové pod slnkom.

Ako to začalo?

Ak pominieme celú mašinériu okolo mojej posadnutosti krasokorčuľovaním, výberu súťaže, ktorú tento rok poctím svojou prítomnosťou, rezervácie ubytovania, nákupu cestovných lístkov a balenia, tak to celé začalo nasadnutím do autobusu. Skoro ráno. Bohužiaľ.

Autobus šiel a šiel a šiel a mne sa to veľmi ľúbilo. Za prvé som mohla spať, za druhé som mala výhovorku, prečo nemusím pracovať a za tretie som mohla v spánku mojkať vyše tisícstranovú bichľu (tú si zapamätajte, v októbri jej bude venovaný osobitný príspevok).

Hmm… Čo teraz?

Vystúpili sme v Krakove. Také malé déjà vu na cestu z Nemecka. Tentoraz sme však mali
v Krakove oveľa viac času.
Ako prvé sme pred sebou mali neľahkú úlohu. Nájsť záchod. To sa stáva, keď človek cestuje
s niekým, kto má močový mechúr veľkosti veveričky. Dotyčná veverička však bola veľmi špeciálna. Potrebovala na WC, ale zároveň zúfalo túžila po káve,… vďaka ktorej bude potom opäť potrebovať na WC. Je to taký bludný kruh, na ktorý sme dávno pri našej veveričke zvyknutí. Mala by som dotyčnú prestať volať veverička. Je to trochu (veľmi) drzé. Ehm…

Vošli sme do prvej kaviarne. O 10 sekúnd sme vyšli. Rada by som napísala, že máme schopnosť spomaliť čas, že sme všetko zvládli za tú chvíľku a nikto si to ani nevšimol, ale nie. Jednoducho sme odmietli platiť nehoráznu sumu za kávičku. Obzvlášť keď chcela z celej skupinky kávu jedna jediná… veverička 😂.

Čoko, čoko, čokoláda

Prešli sme cez ulicu a tam som uvidela nápis čokoláda. Óóó. Vošla som dnu, Zamboni tiež.
A veverička takisto. Stačilo jej, že majú WC a v ponuke okrem čokolády aj kávu. Aká bola káva neviem, ale čokoláda bola ultrasladká. V podstate rozpustená cukrovka v šálke. (Pokiaľ ide o WC, tak ušlo 😉.)

Túlame sa po Krakove

Po káve a cukrovke, chcem povedať čokoláde, sme sa vydali uličkou ďalej. Minuli sme niečo ako hradby, veľa obchodov s oblečením, odignorovali sme všetky pútavé nápisy lákajúce turistov, tešili sme sa, akí sme odolní, ako sa nedáme, akí sme úžasní, až tu zrazu… papiernictvo.

Hlavne sa mi nesnažte nakecať, že vy papiernictva nemilujete. Veveričku sme nechali vonku, zvieratká do obchodu nesmú (už by som s tým ale mala fakt prestať 😅).
Prekvapenie! Musubi miluje papier. Všetky druhy. A perá. A ceruzky. Pastelky, nálepky, lepiace pásky, nožnice. Najviac sa mi páčilo pero v tvare klokana. Malo totiž tlačidlá, ktoré človek stlačil
a klokan začal „boxovať“.

Veľký kostol

Na konci uličky na nás čakal veľký a krásny kostol. Viete ako človek zistí, že je v Poľsku? V Miláne ho odmietnú pustiť do kostola, aby si tam náhodou nerozložil stan (skutočný zážitok). To, že žiadny stan nemáte, im nebráni v tom, aby vám zakázali vstup. V Nemecku vás dnu síce pustia, ale len vo vybrané hodiny, nesmiete mať priveľkú batožinu a navyše vám ju skontrolujú.
V Poľsku vás ako praví kresťania privítajú s otvorenou náručou 😘.

V kostole som zapálila sviečku a pomodlila sa, aby som prežila neskutočne hnusných pár mesiacov, ktoré ma teraz čakajú. Na chvíľu sme sa posadili v kaplnke pri replike obrazu Čiernej Madony. Mimochodom, vedeli ste, že jazvy na jej tvári sú pozostatkom nájazdu husitov 😯?

Iný kostol, ten veľký som bohužiaľ neodfotila. Ale pred týmto sú úžasné sochy, nemyslíte?

Mňamózne

Na obed sme skončili v maličkej palacinkárni. Pôvodne sme to plánovali až na Gdaňsk, ale tam by sme aj tak nemali čas. Celé dni sme mali presedieť na štadióne.

Neviete, či existuje nejaká oslavná óda na palacinky? To jedlo si ju rozhodne zaslúži!

Mňam, mňam, mňamózne,
palacinky sú famózne…

Ok, končím. Skladať oslavné básne fakt nie je moja parketa 😅.

Wawel

Z palacinkárne sme mali namierené na Wawel. Cesta na hrad bola krásna. Leto sa pomaly končilo, ale stále bolo teplo. A zároveň príroda dostávala jesenný nádych. Nádhera.
Na zámku šla veverička (sorry, nemôžem si pomôcť) na WC. So Zamboni sme zatiaľ lúštili poľskú tabuľu ponúkaných výstav a prehliadok. Keď sme ju prelúskali, tak sme si všimli, že meter vedľa visí anglická verzia. Typické.

Rozhodli sme sa pre prehliadku záhrad a okolia zámku. V cene sme mali aj vyhliadku z bašty. Pod ňou nám skontroloval lístky najznudenejší chlapec, akého som kedy videla. Klipkali mu oči, odmietal sa hýbať a vzhľadom na neexistujúcu artikuláciu (odmietal hýbať aj perami) sme sa dozvedeli asi toto: „Blabla ššššššš.“ Zaklipkala som očami. Narozdiel od neho zo šoku, nie
z nudy. Ale asi bolo všetko v poriadku, lebo sa nás nesnažil zastaviť, keď sme začali liezť na baštu.

Milujem chodiť na podobné veže. Na stúpaní po starých schodoch je niečo upokojujúce. Na jednotlivých poschodiach boli tabule s históriou. Viac ma ale bavilo sledovať okolie.

٩(◕‿◕)۶

Na prvom poschodí bol zvláštny chlap, ktorý telefonoval cez Skype (asi) s nejakou starou paňou. Zvláštne na tom bolo, že mixoval slovenčinu s angličtinou. Nie po vetách, ale úplne náhodne. Jedno slovo tak, druhé onak. Nerozumela som nič, mozog mi nestíhal prepínať z jedného jazyka do druhého. Veď len rovných päť minút trvalo, než mi došlo, čo to sú za jazyky. Áno, rodenej Slovenke, ktorá prekladá z angličtiny trvalo päť minút, kým zistila že dotyčný rozpráva slovgličtinou. Ja viem, ja viem. Tiež si tlieskam 😐.

Na ďalšom poschodí už nebol žiadny divný chlap. Namiesto toho bol na drevenej podlahe úlomok dúhy. No a úplne na vrchole bol nádherný výhľad. Plus ďalšie tabule o histórii.

Mimochodom, pri zostupovaní sme si všimli strážnika, ktorý mal dávať pozor, aby návštevníci nerobili nekalé veci. Spal. Mám podozrenie, že bašta produkuje nejaké tajné výpary nudy a únavy 😁.

Záhrady

Určite ste už niekedy na Waweli boli. Ale choďte tam ešte raz. Majú tam totiž prekrásne záhrady. Vo francúzskom štýle. A v nich jablone, z ktorých vôbec, ale vôbec neoberajú zrelé jabĺčka. Pretože všetko tam je iba na okrasu 🤨.

A aby som nezabudla, na nádvorí pred zámkom stojí sklenená „truhla“ plná peňazí. Kto by si nedal povedať 😛?

Po stopách draka

Po prehliadke sme sa vydali hľadať draka. Vlastne nie. Ešte predtým sa veverička zastavila na WC…
Akého draka sme hľadali? Vraj mala byť niekde pod hradbami kamenná socha, ktorá
v pravidelných intervaloch vypúšťa oheň. Po krátkej prechádzke okolo Visly sme draka naozaj objavili. Pôsobil impozantne. Hlavne s čiernou obhorenou papuľou, ktorá sľubovala veľkolepú šou.

Okolo Visly (a okolo sochy) postávali skupinky ľudí vyzerajúce ako opice. Pokojne sa na mňa hnevajte, ale kopy ľudí s mobilmi v ruke mi prídu na smiech. Na čo máme oči? Ako by existovalo pravidlo „Čo nemáš zachytené na fotke, to neexistuje. Ak nemáš niečo natočené na kameru, nikdy si tam nebol.” V dnešnej dobe sa všetci pozerajú na svet očami mobilu.
Ale asi len závidím, lebo som totálne neschopný fotograf (ak sa vám niektorá fotka bude páčiť, tak ju na 100 % fotila Zamboni). Navyše milujem svoju maličkú a pozliepanú tehličkovú Nokiu z roku pána.

Po krátkej chvíli začal drak dunieť. Otvárali sme oči a čakali, kedy mu z papule vyšľahne ohnivý prúd. Drak dunieť prestal. Žiadna šou sa nekonala. Hmm… Rozhodli sme sa dať drakovi druhú šancu, ale znovu iba zachrčal a nič. Smrk a fňuk 😥. Nuž čo, asi vtedy nemal deň.

Na letisko

Pomaly, ale naozaj veľmi pomaly sme sa vybrali na vlakovú stanicu. Po ceste sme si ešte obzreli námestie so stánkami, kočmi a koňmi a miliónmi holubov.

Na vlakovej stanici sme si kúpili lístky na vláčik na letisko. V Krakove majú na letisku kaplnku. Je čudné a zvláštne krásne vojsť z rušnej haly do úplného ticha.
Absolvovali sme potupnú letiskovú kontrolu a čakali na lietadlo. Meškalo. Začínam mať podozrenie, že mám skutočne superschopnosti, o ktorých snívam, odkedy som v detstve prečítala prvú fantasy knihu. Bohužiaľ moje superschopnosti spočívajú v tom, že vždy keď cestujem nejakým dopravným prostriedkom, mešká.

Gdaňsk

Do Gdaňsku sme dorazili neskoro večer. Prvýkrát v živote na mňa niekto čakal na letisku
s tabuľkou s nápisom. Vždy som to chcela skúsiť. Cítila som sa ako dôležitá osoba z filmu. Naše ubytovanie totiž poskytovalo možnosť odvozu z letiska, a keďže sme sa nechceli po noci túlať po meste, rozhodli sme sa túto možnosť využiť.

Vodič nás vyhodiť pred ubytovaním, na recepcii sme dostali kľúče, ostatní sa osprchovali a šli spať, ja som sa osprchovala a šla som pracovať. Chjo, niekedy svoj život nenávidím 😥. O pár hodín som to zabalila aj ja. Dobrú noc.

P.S.: Táto časť My strange hero je časovaná na video s reklamou (stopáž 1:01:47). Ak si nie ste istí, či ho zoženiete, prípadne sa vám ho nechce hľadať, tak mi napíšte a ja vám pošlem odkaz.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.