Už sme prišli z výletu…

A už tu máme posledný deň, v ktorom sme sa v podstate iba presúvali. A nakoniec aj malé zhrnutie.

Stop. Ide sa domov.

Aj nebo plakalo, že odchádzame

Obrovské mäkké postele nás prekvapivo nezadusili. Cítila som sa ako princezná na hrášku, ale bez toho hrášku, ktorý by mi znepríjemňoval spánok. Nadránom som sa prebudila na dážď, ktorý udieral do oka. Milujem polospánok v daždi, a vy?

Našťastie, keď sme už vyrážali z hotela, pršať prestalo. Mimochodom, dobrá rada do budúcnosti. Radšej si dopredu zistite, ako sa po poľsky povie dovidenia. Bolo trochu trápne odchádzať bez pozdravenia iba s miernym úklonom hlavy na japonský štýl…

Presun číslo jedna

Po ceste na letisko sme skočili na nákup, aby sme mali čo do úst vložiť. Celý deň sme mali totiž cestovať. Podobne ako včera sme prešli cez les a pole a ocitli sme sa pri malom letisku. Tam sme maturovali s automatom na nákup lístkov. Potrebovali sme sa dostať na hlavnú vlakovú stanicu vo Varšave a automat ponúkal milióny rôznych lístkov. Nakoniec sme si kúpili lístok na autobus do neďalekého mesta, kde sme plánovali prestúpiť na vláčik. Nejaký autobus bol už pristavený, ale bez vodiča… Niežeby nám to vadilo. Smelo sme sa doň nasáčkovali a modlili sme sa, aby šiel správnym smerom. Našťastie šiel.

Presun číslo dva

Vystúpili sme v akejsi neznámej dedinke hneď pri vlakovej stanici. Práve odchádzal vlak smerom do Varšavy, ale ešte sme nemali zakúpené lístky, takže sme ho nestihli. Nevadí, stačilo počkať polhodinku a prišiel ďalší. Zatiaľ sme sa zabávali na skupinke postarších cyklistov čakajúcich na druhej koľaji. Ja vám neviem… Na našich cyklotúrach sa muselo vždy všetko povinne odšľapať na bicykloch, žiadne skratky autami, vlakmi, alebo inými výdobytkami modernej doby. Ale popravde si myslím, že tí divní sme my 😅.

Vo vlaku nám nikto nekontroloval lístky, čo bolo zvláštne, ale budiž. Vystúpili sme vo Varšave
a nevedeli sme, čo ďalej. Vláčik do Krakova, kde sme mali namierené, odchádzal až o hodinku-dve, takže sme medzitým bezcieľne blúdili po okolí. Obdivovali sme majestátne kongresové centrum a zvyšok času sme zabili v nákupnom stredisku.

Presun číslo tri

Vo vlaku sme našli naše kupé. Áno, v poľských vlakoch si už narozdiel od tých nemeckých môžeme dovoliť aj miestenky. Nanešťastie sa vedľa nás posadili nejakí mladí Taliani. Neznášam ten jazyk. Nepýtajte sa prečo, neviem. Jednoducho mi je strašne nesympatický (mierne povedané). Ale len v hovorenej podobe, pretože v operách mi napríklad nevadí vôbec, naopak sa mi do nich veľmi hodí. Zvláštne.

V Krakove z vlaku vystúpila skupinka hladošov. Hladošov s plnými močovými mechúrmi, takže sme najprv hľadali WC. Aj vám pripadajú verejné WC čím ďalej, tým viac ako nejaké tajné miesta? Človek si musí kúpiť vstupenku od podozrivo vyzerajúcej osoby (rozumej hajzelbabky/robotického prístroja), musí odložiť všetku batožinu, musí prejsť cez kontrolu (turniket), ako keby mal v pláne vyhodiť celú budovu do povetria. A to všetko len preto, že zo seba potrebuje dostať trochu vody…

Pauzička na plnenie žalúdkov

Po troche blúdenia sme sa dostali von zo stanice a vybrali sme sa do mesta. Potácali sme sa
s našimi nabalenými ruksakmi a zúfalo hľadali akúkoľvek stopu jedla. Nakoniec sme sa zložili
v ďalšom nákupnom centre v nejakej pizzerii. Veľmi zvláštnej pizzerii, ak sa k tomu môžem vyjadriť. Človek musel pri objednaní povedať úplne všetko. Aké chce cesto, aké má byť hrubé, veľké, čo na ňom má byť, ako dlho sa má piecť. Našťastie nám tú pizzu aspoň upiekli 😉.

Môj koláčisko.

Potom sme sa prešli po meste, ale veľmi sa nám chodiť nechcelo. Preto sme skončili v cukrárni na námestí, kde sme dostali obrovské, ale naozaj obrovitánske koláče.

V priebehu papania sme si urobili prestávku a zavolali sme na Slovensko, aby sme si vybavili „vodiča“, ktorý po nás príde na autobusovú stanicu. „Vodič” nebol nadšený, ale súhlasil. Naše sladké rečičky (vďaka sladkým koláčom?) ho presvedčili.

Presun číslo štyri

No a potom bola naša dovolenka už naozaj na konci. Nasadli sme do autobusu a spolu s nami kopa Ázijcov. Neviem, čo chceli na Slovensku robiť, ale dúfam, že sa im u nás páčilo. Do cieľa sme dorazili neskoro v noci a vodič nás nesklamal a naozaj po nás prišiel. Za to sme mu zaspievali pesničku všetkých cestovateľov:

Už sme prišli z výletu, z výletu, z výletu,
(ne)zmokli sme a sme tu, a sme tu!
Mamička nás pochváli, pochváli, pochváli,
že sme všetko spapali, spapali!
A otecko vyláta, vyláta, vyláta,
že sme ako prasatá, prasatá!

Veľmi neskoro v noci som si ľahla do svojej postele. A spolu so mnou – neverili by ste – čínsky román. Ešte v ten deň som ho dočítala (z toho konca by jeden dostal cukrovku) a dala som tak zbohom nielen dovolenke.

Čo sme sa z nášho výletu naučili?

1. Nemci nemajú radi angličtinu. Ak na nich spustíte nemčinou, automaticky predpokladajú, že ste na úrovni C2, ak spustíte angličtinou, tak na vás aj tak spustia po nemecky. Ale nemýľte sa. Anglicky rozumejú. Len ňou odmietajú komunikovať. Človek ich k tomu musí donútiť.

2. Nemecko je drahé. Teda pre Slovákov z chudobnejších vrstiev.

3. Je fajn zistiť si, ako sa človek bude pohybovať v jednotlivých mestách. Inak sa môže stať, že si nevšimne, že tam majú metro.

4. Takisto je fajn nezabudnúť, že nie všade majú eurá. Napríklad v takom Poľsku.

5. Ale hlavne! Okolie Rýna a Kolína je neskutočne nádherné.

Možno som naším výletom niekoho inšpirovala. Ak áno, dúfam, že sa vám tam bude páčiť. Majte sa krásne a prajem príjemnú zábavu pri ďalšej časti Džimi ni Sugoi.

2 komentáře u „Už sme prišli z výletu…

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.