Mierne surealistický deň

Prvýkrát sme sa zobudili v našom luxusnom hoteli včas. Škoda, že to bol náš posledný deň
v Bad Honnef.

Ako Pat a Mat

Správny deň sa začína dobrými raňajkami. V jedálni sme po troch dňoch konečne nabrali odvahu vyskúšať extramoderne vyzerajúci kávovar-čokovar. K nášmu rozhodnutiu značne prispelo to, že naše prípadné trápne pokusy nikto neuvidí. Deň predtým sme mali problém vopchať sa do jedálne, dnes tam nebolo živej duše. Prišla som k tomu zvláštnemu prístroju ako prvá, postláčala tlačidlá a čakala. Zrazu sa spustila moja čokoláda. Škoda len, že som pod prístroj nedala hrnček. Ja som totižto čakala, že ma to najprv upozorní, že ho tam mám dať a až potom začne niečo tiecť…

Ďalšieho nešťastníka v poradí som na to upozornila a o pár minút neskôr som od stola sledovala, ako pod stroj položil hrnček, zapol ho a v šoku vykríkol. Viete, kde postavil hrnček? Pod takú tú trubicu, ktorá odvádzala horúce výpary. Ale ako vravím, našťastie nikto okrem nás nevidel, ako sme sa hrali na Pata a Mata.

Zbohom

Po raňajkách sme sa zbalili, na recepcii sme vysvetlili, že sme naozaj nespapali ani jednu jedinú čokoládovú tyčinku z minibaru (3 eurá za keks? Vážne?), odovzdali sme karty a so slzičkami
v očiach sme hotel opustili. Ale neboj sa, hotel. Navždy zostaneš v mojom srdci (na druhý taký už aj tak peniaze nenahrabem).

Na cestu sme si kúpili pečivo a poslednýkrát sa vybrali k Rýnu. Mohli sme nasadnúť na električku. Mohli sme sa nechať odviezť priamo do Bonnu. Mohli. A tak sme sa vybrali poslednýkrát do Königswinter peši. Vonku bolo krásne, do očí sa nám tisli slzičky (posledná prechádzka je vždy nostalgická), na kožu sa nám tlačil pot. Musím povedať, že kráčať
s nabalenými ruksakmi v teplý letný deň nie je najpríjemnejšie. V Königswinter sme pár minút sledovali kompu, ktorá prevážala cez rieku autá a potom sme nasadli na električku do Bonnu. Je ešte jeden dôvod – ďaleko pragmatickejší, prečo sme šli električkou až z vedľajšieho mesta a nie rovno z Bad Honnef. Königswinter je už v inom cestovnom pásme a mali sme lacnejšie lístky ?.

Chudobní v bohatom meste

Do Bonnu sme šli približne polhodinu, celý čas som sledovala výhľad z okna. Postupne mizla príroda a začali sa objavovať hnusné výdobytky moderného sveta (rozumej bytovky, fabriky, milióny áut…).

V Bonne sme sa stratili. Typické. Potom sme sa vymotali a zistili, že na letisko musíme ísť autobusom. Lístky sa kupovali v automate, ktorému zo srdca želám, aby ho postihol najčiernejší oheň všetkých ohňov. Za jeden lístok sme dali deväť eur! Nehnevajte sa, ale čo je veľa, to je moč (áno, nie moc, toto si zaslúži silnejšie slovo). Za tú cenu by som u nás precestovala niekoľko stoviek kilometrov. Najprv som to rozdýchala a hovorím si: „Všetko je ok, asi je to letisko ďaleko, všetko je v poriadku, nič sa nedeje.“ Lenže keď po nás prišiel autobus a o necelých 20 minút cesty nás vyhodil na neďalekom letisku… Áááááááá! Aspoň som nebola až taká smutná, že opúšťam tento nádherný (a predražený) štát.

Aspoň výhľad bol pekný…

Na letisku sme si kúpili priesvitné sáčky na nádoby s tekutinami. Bola som šťastná, že nemusím vyhadzovať svoj obľúbený krém. Nasledovalo typické hnusné rodeo pozostávajúce z letiskovej kontroly a nekonečného čakania na odlet.

Pri ceste k lietadlu začalo pršať a navyše nás na polceste zahnali naspäť, asi ešte niečo upravovali. V lietadle sme sa usadili a čakali. A čakali. A čakali, čakali, čakali. Potom nám bolo oznámené, že sa čaká, kým sa trochu vyčasí, v takej búrke vraj vyraziť nemôžeme. Našťastie sme už o štvrťhodinu vzlietli a mohli si užiť najhnusnejší let, aký som kedy zažila. Osoba vedľa mňa sa premáhala, aby udržala obsah žalúdka… To len aby ste mali predstavu, ako zle sa letelo.

Pole

A teraz nasleduje šok. Pre vás v tom, že sa konečne dozviete, kam sme leteli. Do Varšavy, vážení. Niežeby sme už nechceli na Slovensko, ale z Bonnu nič neletelo. A prečo Varšava? Najlacnejšie letenky. Verte, že sme skúšali všetko možné. Od Moskvy až po Londýn, ale nakoniec to vyhrala Varšava. No a pre nás šok spočíval v tom, že sme si mysleli, že priletíme na letisko vo Varšave. Vyšli sme z haly a zistili sme, že v skutočnosti sme 40 kilometrov od nej. Aby toho nebolo málo, letisko stálo v nejakom čudnom poli. Kde nič, tu nič.

Deň predtým sme si zarezervovali hotel, ktorý mal byť niekde blízko, ale na okolí bolo fakt len pole. Všetky autobusy, ktoré z letiska odchádzali, zase viedli do Varšavy. Nuž… Mapy, pomáhajte! Navigácia nám ukazovala nejakú podivnú cestičku a nám nezostávalo inak, než sa ňou vydať.

Po chvíli sme sa už cítili ako doma. Veď viete, sami, v lese, stratení, nikto nikde. Naše typické výlety po slovenských horách ?. Netrvalo dlho a z lesa sme sa vymotali na normálny chodník. Po ceste do mestečka, kde – ako sme dúfali – na nás čakala mäkká posteľ (aj keď – musím sa priznať, – ja radšej tú tvrdú), sme si všimli cintorín. Oplotený drôtom. Na cintoríne boli okrem hrobov stovky (ok, preháňam) sôch s divným… orlom? Chápem, že to je asi poľský znak, ale naozaj to bolo veľmi zvláštne miesto. Navyše sa stále nevyčasilo, bolo mierne pod mrakom a celé to pôsobilo veľmi divne. Asi nás to malo varovať, ale my sme pokračovali s optimizmom ďalej.

Peniaze, peniažky, peniažteky

V mestečku sme odbočili na akési sídlisko a hľadali akékoľvek znamenie, že ideme správne. Našťastie tam boli vždy po pár metroch značky k nášmu ubytovaniu. Úprimne nás v tej chvíli ani tak netrápilo to, že zablúdime, než to, že nemáme zmenené peniaze. Prečo? Pretože sme totálni kreténi a fakt, že v Poľsku nemajú eurá, nám došiel, keď už bolo neskôr behať doma do zmenárne. Preto sme zúfalo hľadali akýkoľvek náznak bankomatu. Aleluja! Jeden sa zjavil priamo pred našimi očami. Ale rovnako ako celé mesto, nebol ani on normálny. Viete, ako bankomaty ponúkajú automatické sumy pre výber? Sumy, ktoré oscilujú od 50 eur vyššie? Tak tento začínal na 500 eurách (po prepočte). Ak by sme nepoznali približný kurz, tak by sme sa po Poľsku pohybovali s hromadou bankoviek a mávali na všetkých zlodejov: „Hej, haló, tu sme. Áno, to sme my, blázni, ktorí si na jeden deň vybrali vyše 2000 zlotých.“

A pokračovalo sa v hľadaní hotela. Rozhodovali sme sa, ktorá cesta je správna a istá Poľka nám pomohla. Ďalší znak toho, že sme už v Poľsku. V Nemecku ľudia zásadne sami od seba nepomáhajú, a niekedy nepomáhajú, ani keď sa ich človek opýta. Ale nie, preháňam ?.

Tehlozámok?

Príjazdová cesta k hotelu bola rovnako zvláštna ako zvyšok mesta. Budovy vyzerali ako
z Osvienčimu. Nie, nevymýšľam si. Oranžové tehlové budovy, na schodoch pred nimi sedeli ľudia s prázdnymi pohľadmi… Alebo si to vybájila moja fantázia, ale tam naozaj panovala divná atmosféra. Náš hotel bol tiež čudesný. Akoby sa skrížil zámok a tehlová stavba. Na recepcii sme dostali kartu od izby a inštrukcie, ako sa k nej dostať. Spomínala som už to najlepšie? Konečne som sa nemusela strápňovať svojimi (ne)komunikačnými schopnosťami. V Poľsku to ide už aj po slovensky ?.

Mimochodom, hotel sme si rezervovali v podstate zo dňa na deň. Som človek, ktorý si všetko plánuje polroka dopredu, takže sa to ku mne naozaj nehodilo. Nevedeli sme, do čoho ideme, ale hotel nás milo prekvapil. V podstate to bola poľská verzia luxusného nemeckého. Poľská rovná sa podstatne nižšie ceny ?.
Na izbe sme sa zvalili na posteľ a ostatní boli nadšení, lebo bola naozaj mäkká. Dokonca pre nás nachystali poháre a sáčky s čajom.

Keď sa pirohy zmenia na nočnú moru…

Krásna socha v meste

Ani sme sa nevybaľovali, na jeden deň to nemalo význam, a vydali sme sa na lov jedla. Túžili sme po pirohoch, čo sa nám stalo takmer osudným. V prvej reštaurácii pirohy nemali. Pchá, snáď by sme tam nezostávali. O nejaký čas sme prišli k divnému… Neviem ako to nazvať. Bar? Občerstvenie pre cyklistov? Tak či onak, na vývesnej tabuli neelegantným písmom stálo: pirohy. Jú, to bolo radosti. Vošli sme do zadymenej miestnosti zariadenej veľmi štýlovo (rozumej komunisticky a otrasne) a opýtali sme sa, či naozaj majú pirohy. Veľmi akčná pani pritakala a hneď nám ich šla pripraviť. Posadili sme sa k jedinému stolu v miestnosti (vravím, že to bolo divné miesto) a čakali. Pani nám doniesla pirohy. Odkrojila som prvú. „Hm… Zvláštne. To nevyzerá na zemiaky.“

Neverili by ste, naozaj to neboli zemiaky. Bolo to mäso. Prečo? Čím som si to zaslúžila? Niektoré veci by mali byť zakázané. Napríklad sladké pukance (áno, pozerám sa na vás, Drážďany). Alebo pirohy s mäsom… ? Nemohla som. Vážne nie. Lenže zároveň bola tá pani strašne milá a nemohla som to teda nechať len tak a ani sa ich nedotknúť. Takže som sa totálne strápnila a vždy keď sa pani nepozerala, som kus pirohy hodila na tanier ostatným. Ani neviem, čo mám
k tomu povedať. Nesúďte ma príliš tvrdo, fakt som nemohla…

Ako z hororu ?

Potom sme si kúpili nanuky a rýchlo sa odtiaľ pakovali preč. Došli sme do blízkeho parku
a potvrdili sme si, že sme skutočne v Poľsku. Viete, čo robí mládež v Nemecku? Večer si pri Rýne kultivovane popíja vínečko. Viete, čo robí tá v Poľsku? Rozvaľuje sa na lavičkách s fľaškami tvrdého a počúva heavy metal.

Ešte ani ten park nebol normálny. Alebo som nebola normálna ja.
Cestou-necestou sme sa dostali k rozvaline ako z hororu. Ostatní trpeli divnou predstavou, že na ňu musia vyliezť a mne nezostávalo iné, než ich nasledovať. Hore som sa zľakla, lebo tam na nás čakali ďalšie polorozpadnuté budovy ako z hororu.

Diera. Čudná diera.

Istý čas sme skúmali park ďalej a keď sme ho mali dosť, vybrali sme sa kúpiť si niečo pod zub na večer a potom sme šli späť k hotelu. Bolo nám však ľúto zaliezť pod perinu tak skoro. Tesne pred hotelom sme odbočili na štrkovú cestičku a dostali sme sa ku kostolíku, nad ktorým práve nádherne zapadalo slnko.

Pokračovali sme ďalej, pretože sme trpeli utkvelou predstavou, že sa ideme prejsť ku blízkej rieke. Prišli sme k múru. V ňom bola diera, a za ňou sme počuli dunieť rieku. Ak boli budovy v parku hororové, tak tento múr s dierou bol ultrahororový. Ako správni výskumníci sme neustúpili, pretiahli sa dierou (aspoň som vedela, že diéta zatiaľ nie je potrebná) ?
a v pološere sme sa potácali lesnou cestou. Cez stromy sme naozaj zazreli rieku, ale na naše sklamanie popri nej neviedol žiadny chodníček. Z minúty na minútu ubúdalo svetla, deň sa už naozaj chýlili ku koncu, a preto sme sa z preventívnych dôvodov radšej vrátili.

Pekné sníčky

Večer na izbe som skúsila poľskú televíziu. Už som počula, aký majú Poliaci otrasný dabing,
v podstate ide len o voiceover, ale naozaj som nečakala, že to tak funguje v 95 % prípadov. Myslela som, že možno tak pol na pol. Polovička vysielania voiceover, polovička skutočný dabing. Bola som v miernom šoku.

Nuž nič to, ešteže som mala stiahnutý nový čínsky román. Pár kapitol stačilo na to, aby som sa uspala. Ďalší deň je za nami ?. Dobrú noc.

P.S.1: Neskôr sme si našli, že to mesto bolo kedysi vojenskou pevnosťou, čo mnohé vysvetľuje. Naozaj to tam bolo veľmi zvláštne.

P.S.2: Užite si novú časť My strange hero. Akihabaru si nevšímajte. Zase sa mi to tam podarilo dopliesť ?.
vysvetlivky: utilitarizmus

2 komentáře u „Mierne surealistický deň

  1. DongHwa

    tak tieto tvoje zážitky sú vážne neskutočné, sa usmievam od ucha k uchu ako to vieš opísať všetko, horory teda vážne nemusím 🙂 🙂
    super zážitky, ahoj

    1. Musubi Autor příspěvku

      Ale nie sú neskutočné. To len ja všetko opisujem, ako keby sa diala nejaká apokalypsa. Realita je nudná, tak si ju prifarbujem ?. Teším sa, že sa baví niekto so mnou ?.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.