Deň cestovateľa alebo pecivála?

Dnes to bude hnusné, škaredé, bolestivé a krvavé. Muži, slabšie povahy (a vlastne všetci), nech to nečítajú.

To maličké čudo na vrchole kopca sú ruiny Drachenburgu.

Zobudila som sa sama, ostatným sa veľmi nechcelo. Ale ja som im k tomu dopomohla. Na raňajky sme sa dostali až na tretíkrát. Alebo piaty? Neviem. Podstatné je, že zo dňa na deň bola jedáleň plná dôchodcov. Možno to bol zájazd, možno trest za to, že som včera nenakŕmila tie kačky, možno náhrada rannej rozvičky – chôdza tam a späť po rovnej podlahe dá po ráne
zabrať 😉.

Raňajky boli bombastické (ako deň predtým), ale tým bombastickosť hasla. Po návrate na izbu sme hľadali kostol, kde pôjdeme na omšu. Našli sme si jeden neďaleký a tešili sa na nemeckú kázeň. Lenže vtedy sa u mňa ohlásila matička príroda. Mesačná návšteva. A tá ma, narozdiel od záplavy dôchodcov, nenechala na pochybách, že ma prišla potrestať. Potrestať za to, že som sa narodila s maternicou…

Áno, som v pohode… Nie som!

Ostatných som vyhnala do kostola, tvárila som sa hrdinsky, nie vôbec mi to nevadí, nie, nemusíte so mnou zostávať, veď ja si poradím. A tak sa zdvihli a odišli „priblížiť sa nebu“, zatiaľ čo ja som sa prepadávala čím ďalej, tým viac k peklu. Ako vždy o takomto čase v mesiaci som si pustila Bleeding out od Imagine dragons. Ale nemala som veľkú chuť na spev. Musela som šetriť sily, aby som nezabudla dýchať. Na striedačku som si dávala rande so záchodom a s posteľou. To viete, medzi mužským pohlavím (áno, podľa mňa to je ten posteľ) som veľmi populárna. Záchod nevedel, že ho podvádzam s posteľou, posteľ zas netušila nič o záchode.

No a takto to pokračovalo pre mňa nekonečný čas, aj keď popravde to nemohlo byť také nekonečné.
Pomaly som sa od pekla šplhala preč, veľmi dlho som malátne stála pod horúcou sprchou. Zozbierala som všetky svoje psychické kúsky, pozliepala sa dokopy a kým sa ostatní vrátili
z kostola, aj keď som nebola úplne v pohode, minimálne som sa tak snažila tváriť.

Zbohom výlet

V ten deň sme mali naplánovaný výlet na ruiny hradu Drachenburg. O tom nemohlo byť ani reči. Teda pre mňa. Ostatných som vyhnala, prečo by si mali tiež kaziť deň.

Z izby sme ale vyšli spoločne, na výmenu sme dnu vpustili upratovačky, vyzerali veľmi efektívne a akčne. No a pred hotelom sa naše cesty rozdelili úplne. Ostatní zamierili do Königswinter, ja som zamierila na dobrodružnú výpravu za bankomatom. Došla nám hotovosť a mala som
v pláne doplniť zásoby.

Šuchtavým krokom som sa plížila zaspatými uličkami. Bankomatov nebolo a navigácia mi veľmi nepomohla. Po polhodine chôdze ma doviedla k bankomatu. Bohužiaľ bol zamknutý v budove… Bez komentára. Ďalší bankomat, ktorý mi moje úžasné mapy ukazovali, bol zasa zamknutý na pošte a ďalší bol mimo prevádzku. Už ma to vážne začínalo štvať. Náhodou som sa dostala aj ku kostolu, kde som nebola na omšu 😥. Zaujímavé, že v zahraničí skončím vždy z vôle osudu ako pohan. Pred rokom v Miláne ma tiež nechceli pustiť do katedrály. Mala som ruksak a povedali, že v katedrále je zakázané stanovať. Nechápete? Nevadí, ja som nechápala tiež a nechápal ani pán, ktorý vedel zjavne po anglicky len tú jednu idiotskú vetu…

O pár uličiek od kostola som konečne objavila funkčný bankomat. Aj vás tak teší, keď sa na vás sype kopa bankoviek? Škoda len toho pocitu, keď sa potom človek pozrie na výpis z účtu 😁.

A to je vlastne všetko…

Potom som už nikam nešla. Začínalo mi byť znovu hnusne a preto som sa pomaly, pomaličky a veľmi opatrne odtackala späť na izbu. Chvíľu som spala, chvíľu si čítala (zase ten infantilný čínsky román 😘) a potom som zapla telku. Akurát dávali Príšerky, čo bolo super. Kedže som to už (neraz) videla, nemusela som sa báť, že nič nepochopím.

Ku koncu rozprávky sa vrátili ostatní. Popravde vyzerali zničenejší ako ja. Kopec, na ktorý nás deň predtým vyviezol vláčik, je vraj na peši podstatne nepríjemnejší. Ale stálo to za to. Úplne hore na ruinách na nich okrem kopy ľudí čakal krásny výhľad.

Keď rozdýchali svoju túru, vybrali sme sa na večeru. Chceli ochutnať mnou ospevované tortellini, takže sme sa vybrali do rovnakej gréckej reštaurácie, v ktorej sme boli v piatok. Kvalita neklesla. A tentokrát to bolo ešte lepšie. Pretože som si ako normálny človek neobjednala Bitter lemon 😅.

Večer na izbe som zapla X-Mena. Škoda len, že som sa bavila sama. Ostatných to neoslovilo. Nechápem prečo, Modranka vo mne v každej scéne vyvolávala záchvaty smiechu. Dopozerala som to teda sama. Rovnako ako deň predtým mi pri tom do ucha dychčalo nevládne telo. Nevládne telo bolo asi naozaj unavené z dlhej prechádzky 😁.

Nakoniec to ale nebol až taký hnusný deň. Bolesť k životu patrí a na dovolenke predsa človek nemusí každý deň behať kade-tade, no nie?

Dobrú noc a vidíme sa v utorok. Príjemné sledovanie Džimi ni Sugoi.

P.S.: Vysvetlivky k 3. časti Džimi ni Sugoi:
hiragana, katakana: japonské slabičné písma
Mediciovci: talianska dynastia, bohatá rodina a meštiansky rod, ktorý vládol vo Florencii od 15. do 18. storočia.

2 komentáře u „Deň cestovateľa alebo pecivála?

  1. Zíza

    Já si to tu vždycky pročítám, ale prostě nejsem schopná napsat komentář, shame on me! 😀 Asi se nechám tvým výletem inspirovat, protože ta místa jsou vážně nádherná. 😉

    Jenom ještě maličkost – jestli se pustíš do překladu In Hand, tak tam v jednom díle zmiňují rakugo. Anglický překladatel to přeložil jako stand-up comedy. Podle mě by se to nemělo překládat a mělo by to zůstat rakugo (stejně jako nepřekládáme divadlo nó, bunraku, kjógen a další). Při sledování mě to totiž zaujalo, tak jsem si říkala, že ti to musím napsat… 😀

    1. Musubi Autor příspěvku

      Niežeby som ja bola iná… Taký ten tichý stalker, čo o sebe len zriedka nechá vedieť 😀.

      Už som si stiahla titulky a skupina má pri nich uvedené aj poznámky a presne o tomto v jednej písali. Už som uvažovala, čo s tým, lebo pôvodný japonský termín neuviedli, takže vďaka. Aspoň viem, koho prípadne otravovať, keď zas na niečo narazím 😁.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.