Königswinter alebo cestovateľský denníček 4

Pár zbytočných slovíčok k najlepšiemu dňu môjho života ?. Ak budete mať niekedy čas, vydajte sa do Königswinter. Stojí to za to.

Neoľutujete ?.

Dobré ráno

Pozitívna vec? Zobudili sme sa. Negatívna? Neskoro. Kto mal vedieť, že sú závesy zatemňovacie? V izbe bola tma ako v tuneli. (Povedala by som tma ako v hrobe, ale tam som ešte nebola, takže to neviem potvrdiť.) Nečakala som to. Doma ma kedykoľvek prebudí o tretej v noci svetlo prechádzajúceho auta. Asi si tiež kúpim takéto závesy a konečne pokorím svoj rekord
v najdlhšom spaní. Momentálne som na 22 hodinách.

Mňam

Vykotúľali sme sa z nášho pelechu, poľudštili sa a šli na raňajky. Raňajky boli lepšie ako moje zvyčajné obedy. Bolo tam všetko, čo si len dokážate predstaviť. Popravde aj to, čo si predstaviť nedokážete, na čo sme neskôr doplatili, ale o tom potom.

Väčšinou ráno vstanem a so zatvorenými očami hodím na tanier jednu žemľu, ktorú zapijem čajom. Ale tu nie. Tu som si dala chrumkavučké pečivo, naň úžasné nátierky, k tomu kopu zeleniny, syra, džúš, misku so sušeným ovocím, nejaké vločky s jogurtom. Neverili by ste, čo všetko sa vopchá do jedného žalúdka, keď sa človek trochu posnaží.

Pri odchode z jedálne sme nenápadne schmatli malé fľaštičky s paradajkovým džúsom.

Chceli ma zožrať

Po menšej úvahe sme sa vybrali na prechádzku do parku. Šlo o rovnaký park, cez ktorý sme šli
v daždi deň predtým. Dnes bol ale počasie krásne, nikde ani mráčka. V parku stáli stroje na cvičenie. Chvíľu sme sa hrali na dôchodcov skrížených s malými deťmi. Veď kto iný na také stroje chodí? Zvláštne, že aj keď som stroje na cvičenie videla v parkoch v Nemecku, Poľsku a dokonca aj Česku, na Slovensku akoby sa po nich zem zľahla. Aj keď uznávam, že najneskôr do týždňa by ich naši vypočítaví spoluobčania po kusoch odniesli do zberu…

Od strojov na cvičenie sme sa posunuli k strojom na sedenie, známym aj pod kreatívnym názvom hojdačka. Potom sme si spravili fotenie pri stromčekoch.

Pamätáte sa na scénu z Harryho Pottera, kde idú Harry a Ron do Zakázaného lesa a nasledujú pavúky? Rovnako my sme nasledovali kačičky, až sme dorazili k malému jazierku. A že ich tam ale bolo!

Posadila som sa na lavičku, chcela som si na chvíľu oddýchnuť. Niežeby som mala dôvod byť
z niečoho unavená, ale to viete, oddychovať sa dá aj bez toho. Lenže! Sadla som si a doslova
o desať sekúnd nastala kačacia apokalypsa. Kačací útok. Kačacie zombie. Všetky kačice sa rozhodli, že sa na mňa vrhnú. Asi sú zvyknuté, že ich ľudia kŕmia. Ja som však pri sebe nič nemala a rozhodne som im neplánovala ako obetného baránka poskytnúť samu seba. Takže sme odtiaľ upaľovali kade-ľahšie.

Fuj a mňam 2

Vpravo vidno trošku zo zrúcanín

Potom sme sa konečne rozhodli otvoriť ukradnuté paradajkové džúsy. Čakala som, že to bude niečo, ako sa občas predáva u nás. Neviem, či to poznáte. Taký ten zmiešaný pomarančovo-mrkvový nápoj, ale namiesto mrkvy sú paradajky. No tak na tú predstavu môžete rovno zabudnúť. Bol to paradajkový pretlak. Úplne vážne. Vlastne to bolo horšie ako pretlak, ten je aspoň trochu dochutený. Humus. Humus, ktorý okamžite putoval do koša. Prechádzku parkom sme ukončili pri zrúcaninách neznámeho hradu, vedľa ktorého usilovne pracovala pani záhradníčka. Konečne sme prišli na to, ako je park tak nádherne udržiavaný.

Z parku sme vyšli na tichú ulicu a pokračovali sme prechádzkou po meste. Bad Honnef je prekrásne mestečko. Nádherné. Na každom kroku som si fotila súkromné domy. Nemohla som odolať, naozaj boli úžasné. A všade bola zeleň. Ale nie taká… slovenská. Tu to vyzeralo ako z nejakého žurnálu o záhradnej architektúre. A navyše všade panovalo ticho, nikto sa nikde neponáhľal, mestečkom sa šírila ospalá atmosféra letnej soboty.

Prechádzku sme zakončili v cukrárni, kde sme si chceli kúpiť zmrzlinu. Lenže potom sme zbadali tie koláče. Och, tie božské, obrovské koláče, ktoré nás vábili a my sme nedokázali odolať. Dostali sme kusy veľké ako pol torty a so slintajúcimi ústami a vypúlenými očami sme sa s nimi posadili vonku pred cukráreň. Neverili by ste, ale aj taká obyčajná záležitosť, ako je napchávanie sa koláčmi, sa zmení na adrenalínové dobrodružstvo, keď človek musí pri každom hlte dávať pozor, aby si koláč neochutil osou, ktorá by si tiež rada pochutnala. Alebo to boli včely?

Z cukrárne sme sa vydali ku Rýnu. Ostatní ma dotiahli na akýsi kamenistý výbežok. Urobili sme si tam pár záberov, aby sme sa mohli doma chváliť.

Smer Königswinter

Potom nám už nezostávalo nič iné, než sa vydať do Königswinter, kde na nás večer čakal jeden prekrásny umelecký zážitok. Opäť sme odmietli pohodlnú, ale nudnú električku a prešli sme sa po cestičke, ktorú som spomínala v predchádzajúcom denníčku cestovateľa. V porovnaní s Bad Honnef bolo v Königswinter podstatne viac turistov, ale aj tak to tam pôsobilo veľmi pokojne. Dlho, veľmi dlho sme sa prechádzali po meste, občas sme zastavili pri nejakej budove, kostole, parku a podobne.

Jednu zastávku tvorilo úpätie kopca, ktorý viedol k zámku Drachenburg. Tento zámok bol skutočným cieľom našej dovolenky. Pred pár mesiacmi som totiž videla na internete jeho fotku a odvtedy bolo jasné, že ho raz musím navštíviť. Okrem cesty pre chodcov na zámok viedla starodávna železnica. Našu dovolenku sme si naplánovali tak dokonale, aby sme sa mohli zúčastniť letného koncertu, ktorý sa mal v ten deň uskutočniť. Koncert mal byť až večer, ale prišli sme sa opýtať, či nám vstupenka platí aj na železnicu, alebo si to budeme musieť hore pekne odšľapať. Aká radosť, keď sme zistili, že nás vyvezú.

Mňam 3

Vrátili sme sa do mesta a začali hľadať niečo pod zub. Po správnosti sme mali ísť na obed, ale stále sme nestrávili obrovitánske raňajky, nehovoriac o koláčoch ako hora. Šli sme teda iba na malé hranolky k nejakým (predpokladám) Turkom. Tak či onak, museli sme vyzerať veľmi zbiedene, keď nám naúčtovali nižšiu sumu, ako uvádzal jedálny lístok. Nesťažujem sa.

Večer sa pomaly, ale isto blížil. Ešte sme sa zastavili na zmrzlinové poháre a oficiálne tak korunovali tento deň na najsladší deň našej dovolenky.

Vláčik

Odtiaľ sme kráčali kľukatou cestičkou, malými
a poloprázdnymi uličkami a nakoniec sme prišli k už spomínanej železnici. Polhodinku sme v malej hale obdivovali maľby, mapy okolia a rôzne predmety
z minulosti a potom po nás prišiel roztomilý zelený rušeň.

Spolu s húfom dôchodcov (asi máme na našu generáciu zvláštne záľuby) sme sa doň posadili, rušňovodič zapískal a vláčik sa pomaly, pomaličky pohol. Vinul si to cez stromy a stromčeky a kry
a nakoniec sa nám odkryl pohľad na otvorené priestranstvo. Tam vláčik zastavil, dôchodcovia sa rozpŕchli a my sme sa snažili urobiť panoramatickú snímku. Nad koľajnicami sa týčil kamenný most. Tam sme strávili ďalších pár minút a fotili okolie, ale hlavne prekrásny výhľad. A potom…

Óóó

Najkrajší zámok na svete. Úžasný. Prekrásny. Čarovný. Človek mal pocit, akoby bol vo svete rozprávok. Vo svete, kde existuje iba dobro. Vo svete, kde môžete čokoľvek. A to najlepšie? Veľmi, ale veľmi málo ľudí. Pretože vstup pre turistov bol už uzatvorený a dnu vpustili iba ľudí, ktorí šli na hudobný koncert. Okolo zámku boli rozsiahle záhrady. Neviem si ani predstaviť, koľko záhradníkov sa musí starať o údržbu niečoho takého. Dôchodcom bola asi zima (aj keď podľa nás bolo ešte teplo) a čo najskôr vošli dnu.

My sme si urobili posledné kolečko okolo zámku. Objavili sme zákutie s fontánkou, kvetinkami
a sochou zlatého jeleňa. Neviem, čo to ostatných posadlo, ale ten gýč si zamilovali. Nemohla som ich odtiaľ dostať preč. Jeleňa fotili zo všetkých možných uhlov a nič iné nevnímali. Vraj si raz takého kúpia. Chvíľu sme sledovali západ slnka nad Rýnom a potom sme konečne vošli do siene, v ktorej sa mal odohrávať koncert. Usadili sme sa, študovali program a čakali.

Lalalá, tralalá

Vstúpili umelci. Jeden starý klavirista, flautistka a dve speváčky. Počas koncertu starý pán vždy uviedol skladateľa a jeho vzťah k okoliu a potom sme sa na chvíľu ponorili do úžasného sveta hudby. Striedali sa vystúpenia klavíra a flaty, klavíra a jednej či oboch speváčok a dokonca sme počuli aj všetkých naraz. Čo vám budem hovoriť. Milujem hudbu. Ak ste ešte v živote neboli na koncerte vážnej hudby, tak neváhajte. Stojí to za to.

V polovičke programu bola pauza. Ale boli sme na zámku, nemohlo ísť len o takú obyčajnú pauzu. Hostí v inej miestnosti čakalo vínko a malé občerstvenie. My, ktorí sme na seba nechceli brať rolu zámockých šľachticov (rozumej nemali sme peniaze a mne víno ani nechutí), sme sa opíjali výhľadom. Skupinka seniorov začala z ničoho nič spievať akúsi nemeckú pieseň. S vínom v ruke. Nuž, vyzeralo to vskutku inšpiratívne. My sme preto začali spievať tiež. Zbóóóóhom buď lipová lyžkáááá, žitia môjho verná družka… Ale narozdiel od Nemcov len tak potichučky pre seba.

Nasledovala druhá polovica programu, ešte krajšia, než tá prvá. Po veľkolepom závere sme plynuli s davom, až sme vyplynuli von pred zámok. Už bola tma, ale čakala na nás osvetlená cestička. Na inom mieste by mi to prišlo podozrivé. Tu som v mysli skákala z predstavy, že som princezná a prechádzam sa večer po svojom parku so svojimi strážcami, k predstave, že som špiónka na tajnej misii a pod rúškom tmy idem vykonať niečo nebezpečné.

Vláčik 2

Cestička nás doviedla ku koľajniciam, kde na nás opäť čakal rušeň. Čo sa ale nestalo? Zrazu sme sa nezmestili. Ako je to možné, keď hore nás vyviezli bez problémov všetkých, nechápem. Možno bolo víno z Krajiny zázrakov a obsahovalo rovnakú esenciu ako koláč, po ktorom sa Alica zväčšila. (Alebo to nebol koláč?)

Ako to bolo naozaj sa už asi nikdy nedozvieme, realita však bola taká, že sme sa mohli buď vydať pešo strmým kopcom, alebo počkať, kým sa rušeň vráti. Zvolili sme si možnosť číslo dva. Kopec sme si šetrili na ďalší deň, pretože o niečo vyššie, než je zámok, stoja zrúcaniny skutočného hradu zo stredoveku a tie sme si nechceli nechať ujsť.

Rušňovodič dodržal slovo a vrátil sa po nás. Milé od neho. Dole sme sa prešli teraz už naozaj ľudoprázdnym mestečkom – predsa len bolo už 11 hodín – a riešili sme dilemu, čo ďalej. Vydať sa naspäť do Bad Honnef pešo a riskovať, že si nestihnem spraviť všetky jazykové lekcie
a stratím svoj vyše 100-dňový rekord (áno, som závislá na učení a čo), alebo konečne použiť električku, ktorej sme sa tak úpenlivo vyhýbali? Na dovolenke má človek vyskúšať všetko možné. Preto sme šli pešo. K nočnej prechádzke popri Rýne sa človek len tak nedostane. Aj keď to bola skôr „prebežka“, pretože som chcela stihnúť do polnoci tie jazykové kurzy. Chodníček nebol veľmi osvetlený, ale nás asi osvietilo, lebo sme nezablúdili, dokonca sme ani nezakopli a nevybili si všetky predné zuby.

Dobrú noc

Stihli sme to! Urobila som si všetky lekcie, ktoré som v ten deň mala, umyla som sa, a zatiaľ čo mi na posteli dychčalo do ucha vedľajšie nevládne telo ?, som si čítala. Konečne som našla náhradu za dočítanú knihu. Chcete vedieť akú? Nechcite… Tak vy si nedáte povedať? No dobre, ale ja som vás varovala. V ten som totiž objavila jednu stránku. Stránku s prekladmi čínskych romantických kníh. To len aby ste si nemysleli, že tie seriály, ktoré v poslednej dobe sledujem, sú to najhoršie, čo môže byť.

Dobrú noc, poriadne sa vyspite. Ďalší záznam z denníčka už taký krásny nebude. Život neprináša iba radosť, ale aj bolesť… Prajem vám príjemné sledovanie už desiatej časti
My strange hero.

2 komentáře u „Königswinter alebo cestovateľský denníček 4

  1. DongHwa

    ahoj, nádherný zámok a hudba to veru musela byť krása , útok kačíc viem si živo predstaviť, mala som tu česť raz stretnúť dve labute v ruke som držala kukuricu a nie a nie ich obísť, resp. utiecť pred nimi, kukurica skončila vieš kde a ja som prchala 🙂 … predstava princezny a tajného agenta, vnímam, že predstavy keď sa človek chichoce i sám v sebe máme možno podobné 🙂 , ďakujem za tvoj cestovateľský denník a štýl tvojeho písania 🙂 🙂 a čínska romantická kniha fííííííííííííí čína, thajsko môžem 🙂 ahoooooooj

    1. Musubi Autor příspěvku

      No áno, ja mám čínske romanťárny rada. Ale už som to preháňala, tak sa to snažím teraz obmedziť, kvalitnej literatúry je predsa celá kopa ?.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.