Deň tretí alebo ako sme k rozumu prišli

Dnes sa spolu pozrieme na tretí cestovateľský deň. Alebo to nečítajte a pozrite si novú časť
My strange hero.

Prípadne môžete nakuknúť aj tu, aj tam 😉.

„Vstávat! Vstávat a cvičit!“

Ráno som sa zobudila na otravné slnko, ktoré ma šteklilo po líci. A na to, že som sa v noci
aj s matracom posunula meter mimo posteľ a visím tak trochu nad „priepasťou“ 😅.
Mali sme v pláne vypadnúť o ôsmej, avšak v kancelárii ešte nikto nebol. Čakali sme preto na schodoch pred zatvorenými dvermi ako túlavé psy. A vraj sú Nemci presní. Pchá.

O štvrťhodinku neskôr konečne niekto dorazil, odovzdali sme kľúče a vzali ruksaky a nohy na ramená. Potom sme nohy opäť zložili, aby sme mali na čom chodiť.

Teší ma, ja som rozum

Boli sme psychicky pripravení na rovnako dlhú chôdzu, akú sme už raz mali za sebou, keď tu zrazu – potkli sme sa o vlastný rozum. Alebo presnejšie, niekto si všimol značku U-bahn. Metro… Takže si to pekne zhrňme. Predošlý deň: tri hodiny chôdze, ubolené chrbtice a ramená, vypotené litre potu a sĺz, otlaky na nohách… A pritom stačilo nasadnúť na metro. Čo vám budem hovoriť. Poznáte ten pocit, keď vás niečo zároveň nahnevá aj poteší?

Metrom sme sa do centra dostali približne za päť minút. Ale najprv sme samozrejme nasadli na vlak do opačného smeru, aby sme demonštrovali svoje navigačné (ne)schopnosti. Tak trochu sa divím, že nás počas toho výletu nikto nepredal na orgány 😐.

Lodička

Vystúpili sme z metra, prešli sa k Rýnu a potom sme tam stáli ako kôl v plote. Odtiaľ sme mali objednanú loď, ale nevedeli sme akú, ani to, kde sa nastupuje. Okrem toho sme mali ešte čas, takže sme sa rozhodli, že to skúsime zistiť svojpomocne. Dali sme si teda rannú prechádzku popri Rýne, počas ktorej sme videli ďalší kostol, ktorý sme deň predtým prehliadli. Šokujúce, ja viem. Našu loď sme však nenašli, pretože rozum, ktorý k nám ráno zavítal, bol u nás asi len na skok.

Nasledovalo intermezzo, počas ktorého sme sa nakoniec opýtali, kam máme ísť, odovzdali lístky a nastúpili. Čakali sme normálnu loď, ale dostali sme, ako to vyjadril jeden z mojich spolucestujúcich, Titanik. Myslel tým to, že loď vyzerala luxusne, ale nás ostatných samozrejme napadli akurát asociácie s potápaním.

Naša lodička

Prešli sme vnútrom lode, pretože kto by sedel dnu, keď môže byť hore na palube a mať krásny výhľad, že? Nasledujúce štyri hodiny sme sa odtiaľ pohli akurát raz, keď sme šli na WC. Plavba bola krásna, výhľad tiež, aj počasie nám prialo. Občas sa ozvalo hlásenie, že prechádzame okolo nejakej pamiatky, slávneho domu a podobne.

Štyri hodiny zbehli ako voda, a aj keď sme sa nepotopili, bol to zážitok na celý život. Nepáčila sa mi na tom jedna jediná vec. Dočítala som knihu. Úžasnú, bombastickú a nezabudnuteľnú knihu a žiadnu inú som si nevzala. V hlave sa mi ostošesť krútili kolieska, ako to ďalšie dni vyriešim. Knihy, ktoré mali ostatní som už totiž mala prečítané 😥.

Morské príšerky

Vystúpili sme v Königswinter, čo je jedno nádherné mestečko, ale o tom inokedy. Na nič sme nečakali a šli do známeho akvária. Asi na hodinku sme sa stratili v svete rybičiek, morských koníkov (zlaté príšerky ☺️), ježoviek, nechutne slizkej chobotnice, či vypasených rýb. Mali aj moju obľúbenú mantu veľkú 😮.

Rybičky. Veľa rybičiek 😁.

V Königswinter sme sa už dlhšie nezdržali, mali sme na to vyhradený celý ďalší deň. Namiesto toho sme sa rozhodli ísť hľadať hotel. Mali sme na výber pešiu prechádzku, alebo električku. Ešte stále sme v hlavách držali spomienky na nekonečnú cestu v Kolíne, preto sme sa ako všetci rozumní ľudia rozhodli,… že si ju zopakujeme 😛.

Nekonečná cesta 2

Vybrali sme sa chodníčkom popri Rýne. Hneď vedľa neho viedol aj cyklochodník a každú chvíľu okolo nás prefrčal nejaký akčný športovec. Ani sa im nedivím. Mať pri dome taký nádherný výhľad a krásnu cestu popri Rýne, tak tam chodím každý deň… To som si hovorila vtedy, ale keby som tam naozaj bývala, tak by som tam určite nešla ani raz do týždňa. Doma mám okolo seba tiež krásne veci, ale vytrvalo sa im vyhýbam. Ale to viete, na dovolenke má všetko iný nádych.

Po polhodinke k nám zavítal na návštevu starý známy – orientačný nezmysel a my sme už opäť nevedeli, kam ďalej. Z príriečneho (ak môže byť prímorský, prečo by nemohol byť príriečny?) chodníčka sme odbočili na cestičku, ktorá, ako sme dúfali, viedla do mestečka, kde sme mali byť ubytovaní.

V kaplnke

Asi sme šli dobre, bolo tam čím ďalej, tým viac domov. V strede mestečka, dokonca presne v strede cesty stála malá Mariánska kaplnka. Zo srandy som pohla kľučkou a dvere sa otvorili 😮. Chvíľu sme zložili svoje spráchnivené kosti a prázdne žalúdky a potom sme sa
s obnoveným entuziazmom pohli ďalej. Už sme však nešli popri hlavnej ceste, ale akýmisi pokútnymi uličkami. Medzičasom prišlo to, na čo sme všetci čakali. Dážď. Po dvoch dňoch sme ho už ani nebrali ako votrelca, ale ako nášho súpútnika. Problém bol, že sa
z tých bočných uličiek stali v daždi skladiská blata
a rovnako my sme sa postupne z ľudí stávali príšerkami.

Príšerky sa rozhodli, že prejdú nejakým neznámym parkom. Pekný. Uložili sme si ho do pamäte, aby sme sa doň vrátili, keď nebude pršať. Už to dlho netrvalo a boli sme pri hoteli.

Budú z nás bezdomovci?

Tento deň bol nejaký zvláštny. Najprv cesta luxusnou loďou a potom sme prišli k luxusnému hotelu. Minimálne ja som sa tam cítila trochu nepatrične, ale čo už. Pod mostom sme spať nechceli.

Recepčný sa na nás zahľadel podozrievavým pohľadom. Ani sa mu nedivím. Namiesto zvyčajných distingvovaných pánkov na služobných cestách, prípadne elegantných boháčov, dorazila skupinka zablatených a zmoknutých prasiatok s ruksakmi na chrbtoch a nádejnými iskričkami v očiach. Oznámili sme mu, že máme rezerváciu na to a ono meno. On nám po pozretí do systému oznámil, že to asi ťažko.

My:
On:

Nakoniec sa to po štvrťhodine vyriešilo. Len taká malá rada – nedávajte svojim deťom divné mená, nemecký systém ich nemusí vždy spracovať…

Na izbe sa na nás usmievala veľká posteľ a krásna kúpeľňa. Okrem toho veľký televízor
a predražený minibar. Potom, čo sme sa vybalili a (dúfam) scivilizovali, sme si začali uvedomovať, že hlad ignorovaním nezmizne.

Mňam

Pozreli sme na internet, či je na okolí nejaká reštaurácia, vybrali si jednu blízku a vydali sa k nej dúfajúc, že večera nebude stáť majlant. Dámy a páni, tá večera bola najlepšou časťou dňa. A to je po plavbe luxusnou loďou, úžasnom akváriu, krásnej prechádzke a hoteli čo povedať.

Samozrejme že sa prejavila aj moja šialená stránka. Na pitie som si objednala Bitter lemon.
Na moju obranu, fakt som nečakala, že sa pod názvom Horký citrón, bude naozaj skrývať nápoj, ktorý bude chutiť ako… horký citrón 😶. Hlavne že sa na mne všetci ostatní neskutočne bavili.

Druhý experiment s výberom jedla, ktoré malo tiež čudesný názov, dopadol na výbornú. Mali ste už niekedy zapekané tortellini so špenátom, paradajkovou omáčkou, syrom a metaxou? Mňam. Musím si nájsť recept, bolo to božské.

Počas večere nás opäť navštívil kamoš dážď, ale bol namosúrený, asi nejaký pubertálny záchvat. Jedli sme vonku a každú chvíľu pozerali hore, či sa natiahnutá plachta pod tým krupobitím nepretrhne. Našťastie to vydržala.

Kým sme dojedli, tak sa počasie trochu upokojilo (ale len trochu) a v (pre mňa) príjemnom daždi sme sa vydali do hotela.

Gute Nacht

Deň sa chýlil ku koncu. Keď som vyšla zo sprchy, na telke bežal nemecký Eurošport a nejaká atletika. Okrem krasokorčuľovania žiadny šport nesledujem, takže to neviem veľmi posúdiť, ale naozaj mi tie výkony neprišli ako nič svetoborné… Možno to bude vekom zúčastnených, niektorí mali už vyše 34 rokov. Aj keď naozaj neviem. Nie každý šport bude ako zmieňované krasokorčuľovanie, kde sa športovci najneskôr v 25 zberajú do dôchodku… 😅

Po chvíli ma to prestalo baviť (úprimne… len behali 😐) a našla som si niečo lepšie. Volalo sa to Veda hlúposti. Na začiatku chlapík vysvetlil nejaký fyzikálny jav a potom nasledovali videá, kde to ľudia nedomysleli. Áno, v podstate som sa pozerala na to, ako ľudia zakopávajú, padajú, udierajú sa a strápňujú a neskutočne som sa na tom bavila 😁.

Nakoniec program skončil. Chvíľu som ešte skúšala nájsť alternatívu za dočítanú knihu, ale nakoniec som to vzdala a prepadla sa do ríše snov. Bol to ohromne krásny deň.

P.S.: Vysvetlivky: Easterlinov paradox

2 komentáře u „Deň tretí alebo ako sme k rozumu prišli

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.