Džimi ni Sugoi 1 a Denníček trubiroha na cestách 2

Na úvod pár slov k novo prekladanému seriálu Džimi ni Sugoi. Pozrite si ho. Toť vsjo…

Koho to tu máme ??

Ale nie, robím si srandu ?. Pre diváka je seriál úžasný, na preklad zase zaujímavý. Celkové hodnotenie tohto môjho výberu? Katastrofa. Kto mohol vedieť, že poslať korektorke na korektúru seriál o inej korektorke nie je najlepší nápad? Zabite ma niekto. Kto mohol tušiť, že sa moja korektorka inšpiruje Kóno a spraví mi zo života peklo? Kde sú tie dni, kedy mi poslala hárok s chybami bez všemožných sarkastických poznámkach o úrovni môjho vyjadrovania? Vážení, včera sme viedli polhodinovú polemiku o istom nemenovanom kancovi. Keď naňho pri sledovaní narazíte, buďte si vedomí, čo všetko som si kvôli nemu vytrpela.

Príjemné sledovanie a teraz sa presunieme k Denníčku trubiroha. Ak si dobre spomínam, minule sme skončili pri tom, ako ma okolo druhej v noci zobudili Rusi, ktorí sa snažili dostať dnu…

Denníček 2

Ten hluk sa nedal vydržať, ale statočne som odolávala. Pán spiaci nad nami to nakoniec nevydržal a šiel to tým Rusom raz a navždy polopate vysvetliť. Vysvetľoval asi polhodinu. Potom prišiel majiteľ, pretože čím viac ľudí, tým lepšie sa vysvetľuje ?. (V ľudskej reči? Rusi mali zlý kód, nemali kontakt na majiteľa, chlapík im ho zavolal a ten ich pustil dnu.) Boli tri hodiny ráno a ja som sa opäť prepadla do ríše snov…

…až kým nám o pol piatej nezačali zvoniť budíky. Pripadá vám to šialené? Mne tiež. Naposledy som bola tak skoro hore pred X rokmi. Zatiaľ čo môj mozog ešte spal, moje ruky už všetko balili a prezliekali ma. Bol to tak trochu spirituálny zážitok, duša oddelená od tela a podobne.

Ilegálne cestovanie

O 4:50 sme už vyrážali. Vonku bola ešte tma, ale prekvapivo teplo. Vydali sme sa smerom
k autobusovej zastávke a postupne sme si niečo uvedomili. Platnosť našich cestovných lístkov skončila o polnoci. Nikde na okolí nebol žiadny automat. U vodiča sa lístky kúpiť nedali. Urobili sme teda to, čo by urobil každý morálne uvedomelý človek. Šli sme načierno. A viete, že sme sa ani nebáli? Za prvé, ktorý kontrolór by mal službu o piatej ráno? A za druhé, prišiel po nás autobus, na ktorom už zďaleka žiaril cieľ jeho cesty. Gompliz. Jednoducho to bol náš komplic ?.

Približne po polhodine cesty sme vystúpili a Pražskou ulicou (naša alfa a omega v Drážďanoch) sme sa presunuli na hlavnú vlakovú stanicu. Počkali sme na vláčik, šup a hop doň a mohlo sa ísť. Nenápadne sme sondovali, či niekde nie sú voľné miesta. Miestenky sme nemali a päť hodín s batožinou sa nám stáť nechcelo. S prihlúplymi úsmevami na tvárach sme sa snažili vyzerať prirodzene. Vlastne sme boli ako tučniaky z Madagaskaru: „Usmívat se a mávat, usmívat se a mávat.“

Pomalým šuchtavým krokom sme sa presunuli na voľné miesta. Aspoň sme dúfali, že sú voľné. Mali sme vyraziť približne o 6:10. Bolo 6:09. Na obrazovke naskočilo 6:10 a na sekundu presne sa vlak pohol. Bola som v šoku. Som zvyknutá, že sa za presný odchod považuje, ak vlak mešká menej ako 10 minút. Malo mi ale dôjsť, že sa vytešujem márne…

Babka k babce, bude starobinec, minúta k minúte…

Doteraz neviem, čo sa pokazilo, ale z ničoho nič sme mali meškanie. Meškanie, ktoré priam exponenciálne narastalo, a tak sme zrazu, nevedno ako, meškali už vyše hodiny. Žiadny problém, poviete si, veď to je dovolenka, človek sa nikam neponáhľa. Až na to, že sme mali vo Frankfurte prestupovať na vlak do Kolína nad Rýnom a na prestup sme mali iba 14 minút času. Nech to obraciam, ako to obraciam, hodinové meškanie a 14 minút na prestup k sebe matematicky veľmi nejdú.

Nemalo zmysel rozčuľovať sa, takže som sa po tomto zistení zase vrátila k odpovedaní na správy ľudí, ktorí nechápu, že na dovolenke mi majú dať pokoj. Potom som sa uvelebila v pohodlnom sedadle, z ktorého ma stále nikto nevyhodil a čítala si knižočku.

Už som vravela, aké majú v Nemecku luxusné vlaky? Boli sme v druhej triede a bola lepšia ako všetky prvé, ktoré som kedy videla na Slovensku, Česku či Poľsku. Ale čo z luxusných vlakov, keď meškajú? To už radšej prázdnu plechovú kocku, ktorá príde včas.

Z Musubi je herečka

Nakoniec som sa dokopala k tomu, aby som začala hľadať náhradný spoj z Franfurtu. Nikto iný sa k tomu totiž nemal. Jeden lístok na hodinovú cestu stál 100 eur. Nie, nerobím si srandu. To je cena za luxus. Radšej som začala hľadať nejaký autobus. Išiel. Ale vyrážal niekedy neskoro večer a prišli by sme pred polnocou. Nemala som na to nervy a radšej som sa vrátila k svojej knihe.

Dorazili sme do Frankfurtu a šli sa informovať do Reisezentra. Teda šli… Ja som šla. Pred vstupom som si v hlave ešte prehrala plánovaný herecký výkon a šlo sa na vec. Nechcem
sa chváliť, ale mala by som dostať Oscara. Prišla som ku okienku, tvárila sa ako vydesené žieňa
v cudzom a zlom svete, so slzami na krajíčku začala plačlivo vysvetľovať, aká strašná vec
sa nám stala a v mysli som zatiaľ preklínala nemecké vlaky. Pani mala mojich výlevov asi dosť, lebo mi bezodkladne vybavila nové náhradné lístky. Zdarma ?.

Divný pánko

Počkali sme na náhradný spoj smer Kolín a našli si miesta v menej luxusnom vlaku ako bol ten do Frankfurtu. Aspoň nemeškal ?. Určite ste už uhádli, čo som robila ďalšiu hodinku. Áno, čítala som si ?.

Vystúpili sme v Kolíne a šli zháňať lístky na mestskú dopravu. Pri automate som zažila jeden
z najzvláštnejších rozhovorov v živote. Zastavil ma akýsi pán tmavej pleti a niečo do mňa začal hustiť. Po nekonečnej ceste som nemala náladu, preto som ho prerušila jedným slovom. English. No a potom to začalo:

On: Deutsch.
Ja: English.
On: Deutsch.
Ja: English.
On: Deutsch.
Ja: English.
On: One minute ticket.
Ja:

Ak niekto viete, čo sa myslí minútovým lístkom, tak mi dajte vedieť ?.

Katedrála a konečne jedlo

Vyšli sme zo staničnej budovy, chceli sme ísť pohľadať katedrálu a ona tam len tak stála, akoby na nás čakala. Ako správni turisti sme vydávali obdivné zvuky, ochkali, achkali, fotili, malé dažďové kvapky chytali (áno, zase pršalo) a po reštaurácii sa zháňali. Naše žalúdky sa blížili stavu delíria.

Vydali sme sa nevedno kam. Šli sme a šli sme a šli sme, až sme po pár kilometroch došli na malé námestie. Bola tam fontána a jazierko, ktoré si skôr zaslúži názov bačorina. Ale hlavne, bola tam reštaurácia s rozumnými cenami. Keby ste vedeli, ako sme sa najedli. Hotové hody. Aby toho nebolo málo, na záver sme si ešte kúpili zmrzlinu. Mangovú som ešte nemala ?.

Potom sme sa vybrali naspäť ku katedrále a odtiaľ spleťou uličiek do hotela. Mali sme nutkanie využiť MHD-čku, ale ona nikde. Videli sme síce autobusy, ale zastávky k nim buď chýbali, alebo sme boli slepí. Takže sme poslušne pokračovali pešo, alebo, povedzme to diplomaticky, spoznávali sme mesto z prvej ruky.

Vyhliadka na Rýn.

Bola to nekonečná cesta, v priebehu ktorej sme videli viac budov, kostolov, obchodov a obyvateľov Kolína, než je zdravé. A stále sme sa ani zdaľeka nepribližovali hotelu.

Navigátori z nás asi nikdy nebudú

Keď tu zrazu, čuduj sa svete, zastávka. Tešili sme sa ako deti (a Musubi ?) na Vianoce, naskočili do prvého autobusu, ktorý prišiel, len aby sme o pár zastávok zistili, že ideme tam, kam ísť nemáme.

Vystúpili sme a pešo sme sa vrátili, odkiaľ sme prišli. Pokračovali sme v nedobrovoľnej mestskej turistike. Až neskôr sme zistili, že sme sa po vystúpení z autobusu nemuseli vracať. Stačilo prejsť jednu ulicu a boli by sme na správnej trase. Na druhú stranu, aspoň sme videli pekný parčík ?. Niežeby sme doň šli, šetrili sme si energiu na chôdzu. Takisto sa nám začínala pomaly ale isto vybíjať batéria v mobiloch, kde sme mali mapy. Vravela som už niekedy, že adrenalínové športy veľmi nemusím?

Aleluja

Dobrú noc ?.

Žiadne ďalšie nástrahy na nás nečakali. Boli sme takmer
v cieli. Pred ubytovaním sa sme ešte zašli do blízkeho Kauflandu, pretože ísť doň v Nemecku je povinnosťou každého turistu. Mimochodom, mali tam sladkosti, ktoré sa u nás nepredávajú už roky.

V hoteli som okamžite skočila na posteľ. Skoro som sa utopila, taká bola mäkká. Osprchovala som sa a v pyžamku ľahla do postele.

Síce sme mohli ešte niekam ísť, ale na jeden deň bolo turistiky a chôdze tak akurát dosť. Najlepšia dovolenka je aj tak v posteli. S knihou v ruke ?.

P.S.1: Prvá časť Džimi ni Sugoi je časovaná na video 720p, zvyšok bude na 848x480x264. Ak by ste nevedeli nájsť prvé video, viete, na koho sa obrátiť ?.

P.S.2: Dnes končí prvá juniorská grand prix. Kamila Valieva síce v krásnom krátkom programe spadla, ale keby ste videli toho štvoritého toelooopa vo voľných jazdách :O. Pokiaľ ide o chlapcov, vždy som mala slabosť pre japonských krasokorčuliarov ? (+voľná jazda). Nádherný začiatok sezóny, nemyslíte?

3 komentáře u „Džimi ni Sugoi 1 a Denníček trubiroha na cestách 2

  1. DongHwa

    človek ani nedýcha, keď číta tvoje cestovateľské zážitky, no pekne 😀 , apropo teším sa na novú doramu, ďakujem za preklad 🙂

    1. Musubi Autor příspěvku

      Zato my sme počas tej nekonečnej chôdze dýchali až priveľa. S ruksakmi a slnkom na chrbtoch sme šli ako psy s vyplazenými jazykmi ?.
      Dúfam, že sa seriál páči minimálne tak ako mne ?.

      1. DongHwa

        seriál paráda, už teraz sa teším na ďalšiu časť 🙂

Komentáře nejsou povoleny.