Denník cestovateľského blázna 1

Sľuby sa sľubujú a potom ich treba aj plniť. Takže tu máte Denník cestovateľského blázna, prvú časť.

Hádajte, kde sme to boli?

Deň nultý

Podvečer sme dorazili do Prahy. Čas sme zabili v kníhkupectve, potom sme sa vybrali na kávu, kde sme si dali čaj. Na pešo sme dorazili až na naše ubytovanie na jednu noc. Predstavte si najlacnejšiu kuticu, to je asi najtrefnejšie prirovnanie. Nič lepšie sme si nezaslúžili, naša dovolenka totiž začínala až na ďalší deň.

Poslušne sme skontrolovali všetky papiere a doklady, pobalili sa a šli spať. V polospánku som zaregistrovala zvuky búrky, ktorá neutíchala, ale postupne naberala na intenzite. To nám to ale pekne začína…

Deň prvý

Vstávali sme o nekresťanskej hodine, aby sme stihli vlak, ktorý vyrážal už o pol siedmej. Na moje prekvapenie vonku už nepršalo a mokré strechy, domy, bezdomovci, ulice a cesty postupne začali schnúť.

Cesta

Na vlakovej stanici stál osamelý klavír a davy ľudí. Klavír dlho opustený nezostal. Prišla jedna mne neznáma pani, smelo sa zaň posadila a predviedla nám svoje virtuózne schopnosti. Jedna. Veľká. Katastrofa. Ľudia, prosím vás. Ak neviete hrať, tak si nemyslite, že ste Bohom obdarený génius a netrápte všetkých naokolo. Ale hlavne netrápte hudobný nástroj. Nezaslúži si to. Naozaj. Zaujímavé, že som ešte nezažila, aby niekto prišiel a takto týral dychové nástroje. Vždy ide len o tie strunové, hlavne klavír a úplne najčastejšie husle. Akoby na sebe mali nálepku: „Príď a začni na mne vŕzgať, všetci to určite ocenia. Nie, vôbec nevadí, že som drahý nástroj, na ktorý sa človek musí učiť hrať celé roky.“ Trochu som odbočila od témy…

Plačlivé náreky klavíra sa nedali vydržať, takže sme na vlak počkali radšej na nástupišti. Vlastne som vám ešte nepovedala, kam sme šli. Do Drážďan predsa. V kupé sme boli sami, to sa mi ešte asi nestalo. Počas cesty začal vláčik vydávať zvláštne zvuky. Ako keby pískal a vzdychal dokopy, ale melodicky a postupne zvyšoval tóninu. Celkom som sa na tom bavila. Ostatní ani nie…

V Drážďanoch sme si kúpili lístky na dopravu, aby sme nechodili pešo. Potom sme sa pešo vydali po Pražskej ulici. (Áno, presne tak. Z Prahy sme prišli do Drážďan, kde sme šli po Pražskej ulici. Strašne vtipné, viem 😐.) Bolo len niečo pred deviatou ráno, takže sme sa zastavili na francúzske raňajky. Pri tých sa mi potvrdilo, že žltý melón chutí ako kombinácia jablka a surového zemiaka. Nič pre mňa.

Der König der Löwen

S lístkami na dopravu vo vrecku sme sa vydali ďalej. Peši, samozrejme. Chceli sme ísť do kina, ale to, ku ktorému sme sa dostali, bolo ešte zatvorené a náš film mali dávať až poobede. Odišli sme od neho a po 50 metroch sme prišli k inému kinu. Prečo majú dve kiná na jednej kope sa ma nepýtajte. Druhé kino fungovalo. Bez meškania sme si kúpili lístky na Levieho kráľa a pukance. Chceli sme slané, takže nás samozrejme vôbec neprekvapilo, keď sme si ich kúpili, ochutnali a boli sladké. Blé.

Kino bolo úžasné. Krásne. To, že som cca 30 % nerozumela, nevadí. Ak máte chvíľu času a aspoň kúsok detského srdiečka, tak si Levieho kráľa pozrite. Ale radšej bez tej nemčiny.

Zwinger

Po kine sme nasadli na električku. Popravde sme ani nevedeli, kam ideme, ale už nám bolo fakt trápne držať tie lístky na dopravu nevyužité. Minuli sme pár zastávok a potom nastúpila kontrolórka. Kým k nám došla, tak sme vystúpili, lebo sme zbadali nejakú zaujímavú budovu. Vyzeralo to, ako keby sme pred ňou chceli ujsť.

Zaujímavá budova bol palác Zwinger s nádherným parkom okolo. To už začalo mierne kropiť, dažďové mračná nás dohnali. Pred Zwingerom bolo pekné jazero, v strede neho striekal vysoký prúd vody. Asi pokus o fontánu.

Staroveký matfyz

V Zwingeri sme si kúpili lístky na momentálne výstavy. Tá najnovšia bola venovaná matematike a fyzike dávnych dôb. Viete, keď človek neovláda súčasnú matiku a fyziku, tak si môže povedať, že to nevadí. Jednoducho ľudské poznatky pokročili natoľko, že tie dnešné sú už na príliš vysokej úrovni a rozhodne nejde o to, že by bol človek dutý ako poleno. Ale keď prídete na výstavu, kde sú prístroje a fakty z minulosti a vy chápete ešte menej, tak to o vás niečo vypovedá 😅.

Odhliadnuc od toho bola ale výstava krásna. Mali tam prístroje na študovanie vesmíru a na geometriu. Tie boli úžasné. Kto by nechcel mať pozlátené pravítko s vygravírovanými vzormi? Videli sme aj pár prístrojov, pomocou ktorých v minulosti počítali, ako treba vystreliť
z vojenských diel a pušiek, aby bol zásah čo najpresnejší. V ďalšej sieni bola zbierka hodín, od najprimitívnejších slnečných až po kyvadlové. Slnečné hodiny som študovala asi polhodinu a nie som o nič múdrejšia. Stále nechápem, na akom princípe fungujú, ale to nevadí. Aj tak sa mi páčili najviac. Boli totiž najkrajšie zdobené 😉.

Po tejto výstave sme sa presunuli von, kde sme pri fontánach so sochami nahatých ženských spapali keksíky. V inej budove bola výstava obrazov starých majstrov. Veľmi ma neoslovili. Buď šlo o obrazy nahých ľudí v divných pózach, alebo zvláštne náboženské obrazy, napríklad obraz,
z ktorého sa na nás usmievali odseknuté hlavy Jána Krstiteľa a jeho spoločníkov na miskách. Nuž, nie všetko môže byť dokonalý impresionizmus.

Dobrú chuť…

Mali sme zakúpený ešte lístok na akúsi zbierku porcelánov, ale tú sme s radosťou vynechali. Na jeden deň bolo kultúry na úrovni dosť.

Frauenkirche

Z Zwingeru sme vyšli na neidentifikovateľné námestie, kde sa, ako inak, týčila socha chlapíka na koni. Každé väčšie a možno aj menšie mestečko sa bez sochy svojho hrdinu na koni nezaobíde.

Samozrejme že lialo ako z krhly, čo ste si mysleli?

Prešli sme sa uličkami s kostolmi a inými budovami k rieke a odtiaľ sme sa dostali
ku Frauenkirche. Nehovorím, že tento kostol nebol pekný, to určite áno a navyše má za sebou zaujímavú históriu, ale necítila som sa v ňom ako v kostole. Bola tam vytvorená jednosmerná trasa pre turistov. Vstúpite, odfotíte, vyjdete inými dverami. Žiadny pokoj, úcta, posvätné ticho. Skôr taká prestupná stanica. Nafotím, čo sa dá a ide sa ďalej.

Kapsule v stodole (?)

Keď sme sa napapali, tak sme sa pomaly vydali hľadať naše ubytovanie. Malo ísť o niečo ako kapsulový hotel. Keď sme tam dorazili, zistili sme, že máme zlý prístupový kód a nemohli sme sa dostať dnu. Už sa zmrákalo, navyše to vyzeralo na ďalší dážď a my sme tam stáli a nemohli sme vojsť. Nuž… Skoro som tie dvere vylomila. Nepomohlo. Rozhodli sme sa, že zavoláme na číslo uvedené v rezervácii. A kto iný si to mal vziať na starosť než ja? Chjo… Ozval sa mi nejaký Nemec, očividne, takže som naňho logicky spustila svojou lámanou angličtinou. Rozumel, ale nový kód mi aj tak nadiktoval po nemecky… Konečne sme boli dnu.

Stodola. Iba kravy a kone chýbali.

Na moje prekvapenie sa mi tam celkom páčilo. Ale možno som bola iba taká unavená, že mi bolo všetko jedno, pretože nech som poslala fotky hocikomu, vždy mi prišla jedna a tá istá odpoveď: „To v akej stodole to spíte?“
Keď tak pozerám na tú fotku, asi to nakoniec bude mojimi fotografickými (ne)schopnosťami…
Vďačná aj za stodolu som sa osprchovala v sprche, ktorá ma skoro rozpučila, lebo pri zatváraní dvere najprv „vošli“ dnu do nej. Potom som si chvíľu čítala a šlo sa spať. Niekedy o druhej nadránom ma ešte zobudili zvuky, ako sa snažili dostať dnu nejakí Rusi. Zdá sa, že problém s heslom sme nemali sami. Ale to je už ďalší deň a o tom nabudúce. Čao ☺️.

P.S.1: Preložila som vám ďalšieho Bok-sua. Príjemné sledovanie, sme za polovicou 🙂 !

Je lepšie iných búchať, ako sa do nich zabuchnúť.“

P.S.2: Jediný obraz z výstavy diel starých majstrov, ktorý mi vyrazil dych:

2 komentáře u „Denník cestovateľského blázna 1

    1. Musubi Autor příspěvku

      Vďaka za odkaz 😮. Po X dňoch konečne viem, čo som to vlastne videla 😅. Aj keď bolo hneď jasné, že to nebude len taký obyčajný obraz. Oproti ostatným bol obrovský a majestátny a nachádzal sa v hlavnej sieni na druhom konci oproti vchodu. Len sme vošli a už nám spadli sánky 😊.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.